revue Prostor uvádí: Viktor Struhár

Představujeme Viktora Struhára  (*1977) z Košic;

„Človek buď vykročí alebo nevykročí. Ja som pôvodne chcel byť historikom, to ma už ale opustilo. Ja neviem ako to je, lepšie povedané bude, nespolieham sa nato, že viem. Ale ako to býva v snoch, mám zvláštny pocit, svoj zážitok, niečo čo vo mne bez brehov a bez dna rezonuje.“

Spoločenstvo krátkych nádejí


Záznam z úpadku

dôležitý je celok, ako pozadie, z neho vystupujú veci
veci ako človek, v mieste stretu, plný túžob
pociťujúci samotu  ako svoju ujmu, neznesiteľný hluk 
a pritom je to pedant, koncepcia, projekt hladká šija 
zdanie vyskakujúce z ilúzií obrazu

nezáleží až tak na kvalite hmotného substrátu
či je krajina hnedá, pustá alebo vyprahnutá
predmetom našej funkcie je niečo rýdze
akoby schopnosť vnímať, prijať pozvánku na cestu

vždy existujú malé spôsoby, spôsob akým to ide
vada, nedostatok, trpká sila
prepláva, vyšplhá, vloží bombu, zapáli šnúru
vráti sa do skrýše, tresne výbuch, zatmenie slnka
ktoré keď raz zažijete ostane vo vás

A potom?

čo mám povedať keď sa ma opýtajú?
že som bol vtedy rozmazaný?
nejasne vykrojený zhluk valiacich sa vecí 
matné svetielko 
slepý bod
majúci pocit
že hoci urobím čokoľvek
najprv musím všetko stratiť

Svet prišiel za ním

obklopili tam muža
hovorili na toho uprostred
na tvárach mali hnev
čo im asi urobil? odpadlík, chcel sa vymaniť 
ale z čoho? z našitej búdy? prenos náš každodenný 
neprehovoril, nič nerobil, len sa na nich díval akoby vôbec necítil 
rozpustil ten krúžok

Pohraj sa s tým

pomaly obraciaš, prevaľuješ
mysľou akoby si oral, telom niekde inde  
nechaj zarodiť čerešne, potom z nich upečieš koláč
dôležité je vyjadriť sa

Čo by si chcel povedať otcovi?
Chcel by som mu jednu jebnúť.
Dobre, chcel by si mu jebnúť.
Dobre, môžeš koľkokrát budeš chcieť 
ale po každej rane nezabudni povedať, za čo bola.
Za čo teraz?

Nutkavý, bezzubý

povedala mu: Keď som bola malá, chodila som v noci do spálne rodičov počúvať otca dýchať,
aby som sa uistila, že nezomrel. Mame som povedala,  že ja nechcem vyrásť,
aby som nemusela zostarnúť a zomrieť.
povedal jej: No vidíš? To je tá trauma ... .
Viktor, ja s tebou vo všetkom súhlasím ale prečo do mňa toľko hustíš?
Lebo ja sám to riešim.
Ty sám sa potrebuješ uistiť?
Áno.

S každým ďalším pohybom 

sa na teba teším, dávaš si načas 
ale ani to moju túžbu nijako nezmenšuje, skôr naopak
vedomý si tých možností, stále túžim po ich realizácii
napríklad ako keď sa zrazu objavíš, tak ako to vieš ty
hneď nazačiatku, rovno na podlahu položíš otázky 
a pre mňa to znie ako hudba, prekvapí ma
sladká nevedomosť sa rozprskne, vyrazí 
z vytrhnutého bodu vo mne akoby utekala po hladine
a nemá inú starosť iba ako byť tým, čím je
nečakaný dar, plávajúci kurz

Stôl prestretý pre dvoch

ako bezvetrie
ako ozvena vyrytá do pamäte
koniec dúfania, odpočinok po náročnej ceste
veľká ryba, pusa na náhly popud
sladký nektár, rozkvitnutá, krehká krajina
záhradník, čo sa stará, ten čo si ťa všimne, má to v hlase
už sa priznal? najviac na čom mu záleží je
či ho navštívime aj nabudúce

Sila vetra si vzala môj klobúk preč

niečo tuším 
mám tušenie 
ale uniká mi to
nosím okamih
sen vo vrecku
zdvihnem kameň
dvere sa otvoria 
bočný vietor 
krásne brzdí späť
nemyslím na nič
takto ti zostávam na blízku

Znázorňujú tým svoju časť deja 

za múrmi nášho domu
ružovo biele
ako mince pre šťastie 
rozkvitnuté kvety čerešní padajú v záhrade
pripomínajú nám našu putujúcu nehu
jednu z nich, v korunách stromov 

 


Líbilo se vám? Sdílejte


Zavřít