revue Prostor uvádí: Viktor Struhár
Představujeme Viktora Struhára (*1977) z Košic;
„Človek buď vykročí alebo nevykročí. Ja som pôvodne chcel byť historikom, to ma už ale opustilo. Ja neviem ako to je, lepšie povedané bude, nespolieham sa na to, že viem. Ale ako to býva v snoch, mám zvláštny pocit, svoj zážitok, niečo čo vo mne bez brehov a bez dna rezonuje.“
Spoločenstvo krátkych nádejí
Záznam z úpadku
dôležitý je celok, ako pozadie, z neho vystupujú veci
veci ako človek, v mieste stretu, plný túžob
pociťujúci samotu ako svoju ujmu, neznesiteľný hluk
a pritom nezáleží až tak na tom, či je krajina hnedá, pustá
alebo vyprahnutá, predmetom našej funkcie je niečo rýdze
akoby schopnosť vnímať, prijať pozvánku na cestu
vždy existujú malé spôsoby, spôsob akým to ide
vada, nedostatok, trpká sila, prepláva, vyšplhá
vloží bombu, zapáli šnúru, vráti sa do skrýše, tresne výbuch
zatmenie slnka, ktoré keď raz zažijete ostane vo vás
A potom?
čo mám povedať keď sa ma opýtajú?
že som bol vtedy rozmazaný?
nejasne vykrojený zhluk valiacich sa vecí
matné svetielko
slepý bod
majúci pocit
že hoci urobím čokoľvek
najprv musím všetko stratiť
Svet prišiel za ním
obklopili tam muža
hovorili na toho uprostred
na tvárach mali hnev
čo im asi urobil? odpadlík, chcel sa vymaniť
ale z čoho? z našitej búdy? prenos náš každodenný
neprehovoril, nič nerobil, len sa na nich díval akoby vôbec necítil
rozpustil ten krúžok
Pohraj sa s tým
pomaly obraciaš, prevaľuješ
mysľou akoby si oral, telom niekde inde
nechaj zarodiť čerešne, potom z nich upečieš koláč
dôležité je vyjadriť sa
Čo by si chcel povedať otcovi?
Chcel by som mu jednu jebnúť.
Dobre, chcel by si mu jebnúť.
Dobre, môžeš koľkokrát budeš chcieť
ale po každej rane nezabudni povedať, za čo bola.
Za čo teraz?
Nutkavý, bezzubý
povedala mu: Keď som bola malá, chodila som v noci do spálne rodičov počúvať otca dýchať,
aby som sa uistila, že nezomrel. Mame som povedala, že ja nechcem vyrásť,
aby som nemusela zostarnúť a zomrieť.
povedal jej: No vidíš? To je tá trauma ... .
Viktor, ja s tebou vo všetkom súhlasím ale prečo do mňa toľko hustíš?
Lebo ja sám to riešim.
Ty sám sa potrebuješ uistiť?
Áno.
S každým ďalším pohybom
sa na teba teším, dávaš si načas
ale ani to moju túžbu nijako nezmenšuje, skôr naopak
vedomý si tých možností, stále túžim po ich realizácii
napríklad ako keď sa zrazu objavíš, tak ako to vieš ty
hneď nazačiatku, rovno na podlahu položíš otázky
a pre mňa to znie ako hudba, prekvapí ma
sladká nevedomosť sa rozprskne, vyrazí
z vytrhnutého bodu vo mne akoby utekala po hladine
a nemá inú starosť iba ako byť tým, čím je
nečakaný dar, plávajúci kurz
Stôl prestretý pre dvoch
ako bezvetrie
ako ozvena vyrytá do pamäte
koniec dúfania, odpočinok po náročnej ceste
veľká ryba, pusa na náhly popud
sladký nektár, rozkvitnutá, krehká krajina
záhradník, čo sa stará, ten čo si ťa všimne, má to v hlase
už sa priznal? najviac na čom mu záleží je
či ho navštívime aj nabudúce
Sila vetra si vzala môj klobúk preč
niečo tuším
mám tušenie
ale uniká mi to
nosím okamih
sen vo vrecku
zdvihnem kameň
dvere sa otvoria
bočný vietor
krásne brzdí späť
nemyslím na nič
takto ti zostávam na blízku
Znázorňujú tým svoju časť deja
za múrmi nášho domu
ružovo biele
ako mince pre šťastie
rozkvitnuté kvety čerešní padajú v záhrade
pripomínajú nám našu putujúcu nehu
jednu z nich, v korunách stromov
