Mery Je Iluze: MERY JE ILUZE

Je potrebné zdôrazniť, že archív je zároveň tvojou podporujúcou fikciou: je to niečo, o čom hovoríš, že to robíš oveľa skôr, než to skutočne robíš a oveľa skôr než pochopíš, aké sú riziká pri zhromažďovaní a interpretácii. 

Zbierka s názvom Mery Je Iluze rovnomenného autora Mery Je Iluze obsahuje texty datované od roku 2015 do roku 2023. Rok vzniku pod každou básňou slúži ako entomologický špendlík – drží telo textu systematicky a priznane na konkrétnom mieste v čase zbierky a podčiarkuje úlohu jednotlivého textu ako vystavovaného objektu, zberateľského kúsku, artefaktu pod drobnohľadom. Celá zbierka má charakter lineárnej retrospektívy a  nabáda pri čítaní k sústredeniu na postupné posuny a premeny zobrazovaných motívov, ich vzťahu k času a pohybu v ňom. Tento kurátorský, takmer galeristický prístup ku kompozícií zbierky akcentujú i digitálne koláže Aleše Kauera, vytvorené na základe fotografií-selfies autora, ktoré akoby ponúkali náhľad do procesu systematizácie „vystavovania“ jednotlivých textov-objektov. V centrálnej koláži je fotografia prekrytá názvami jednotlivých JPG súborov, v inej figuruje správa popisujúca proces výberu jednotlivých fotografií. 

Ak je archív pozostatkom, je to ten, ktorý mi neustále niečo našepkáva a trvá na svojom mieste v mojom každodennom živote. Namiesto toho som jej mohla povedať toto: "Som znepokojený archív, ktorý sa potáca v slovách. Vec, ktorá sa skladá z nekonečných, neuchopiteľných stôp." Alebo som mohla jednoducho povedať: "Archív je stimulom medzi mnou a mnou samou." 

Ak je časovosť zbierky postavená prísne priamočiaro, jej situovanosť v priestore je k tejto jednoznačnosti dynamickou protiváhou. Ak je lyrický subjekt v básňach konkrétne umiestnený, je už spravidla na ceste niekam inam. Keď sa práve nenachádza v metre, vlaku, autobuse, na zastávke ale v špecifickom interiéri, s najväčšou pravdepodobnosťou práve prišiel, alebo práve odchádza. Nielen priestory ale i predmety, s ktorými lyrický subjekt prichádza do kontaktu, v sebe nesú element prechodu či prenosu. Dotyk a spojenie s nimi neukotvuje v popisovanej prítomnosti, ale sprítomňuje miesta a ľudí, ktorí sú už inde, inokedy a inak. Povahu takéhoto afektívneho „spomienkového predmetu“ preberajú pri čítaní i jednotlivé texty. 

Archív tela je naladením, nádejným zhromaždením, aktom lásky proti predsudkom rozumu. Je to spôsob, ako spoznať telo-ja ako stávajúcu sa a od-stávajúcu sa vec, ako zamiešať čas a hmotu, ako sa obrátiť skôr k sebe samému než proti sebe. A predovšetkým je to spôsob myslenia-cítenia neviazaného vzťahu tela k iným telám. 

Lyrický subjekt v zbierke osciluje medzi mužským a ženským rodom – k striedaniu niekedy dochádza i vrámci jednej básne. V tomto ohľade, podobne ako pri cestovaní v priestore, nedochádza v zbierke k nijakému finálnemu ustáleniu či zastaveniu a pohyb medzi rodmi ostáva otvoreným procesom. V tomto kontexte je možné i milostne ladené texty čítať ako dialógy Meryho s Iluzí – ako (viac či menej šťastný) flirt s rozličnými verziami seba. Telo je v zbierke zo začiatku primárne zobrazované prostredníctvom situácií a gest (symbolických i konkrétnych), ktorými je telo nejakým spôsobom poznamenávané. Texty otvárajú rany a trhliny v ploche tela a nabádajú do nich nahliadnuť a siahnuť. Tento akcent na „nedokonalosti“ a „anomálie“ tela sa postupne premieňa na dôraz na telo „zmierené“ a „zcelené“ ale zámerne ambivalentné. 

Toto telo už nie je tým telom, ktorým bolo vtedy, a už sa stáva iným telom. Tento vzorec ponúka striedavo jednotlivé stupne úľavy a paniky. Je to tiež ďalší druh fikcie. Náhle si uvedomujem telo ako archív aj archivára – v kľúčovom zmysle zhromažďuje vlastné materiály. Kontrola nad asamblážou, ktorou som, sa ukazuje byť čírou fantáziou.

Mery Je Iluze prezentuje identitu ako wunderkabinet a telo ako provizórium (pietne i laškovné). Nadviazanie vzťahu s priestorom, predmetom, rastlinou, človekom je interpretačným kľúčom ku každému textu-objektu a telu, ktoré sa v ňom zrkadlí vždy situačne a nikdy univerzálne. Toto opäť zdôrazňujú koláže Aleše Kauera, v ktorých je zdrojová fotografia pod sieťou či mriežkou alebo miestami zámerne „vybielená“ – prístup k „čistému“ celku bez hmatateľnej prizmy špecifických okolností nie je možný ani žiadaný. Lyrický subjekt sa v zbierke postupne vymaňuje z úzkosti očakávaní spojených s prezentáciou jednoznačného, jednovýznamového ja a získava kontrolu nad svojím naratívom, len aby ju mohol stratiť. Znovu a lepšie. 

Bodily autonomy

Jsem ruce a nohy a špička ocasu ještěrky
více či méně postradatelná
životně nedůležitá
živá hmota mimo moc biomoci

a o to ochotnější se sama sebe
bez okolků vzdát

Mery Je Iluze, Mery Je Iluze, Adolescent, Praha – Jihlava, 2024

Citáty v texte pochádzajú z knihy No Archive Will Restore You od Julietty Singh (pracovný preklad autora).