Rovnosť ani po smrti (Make Smrť Great Again)
Prichádzam na cintorín. Do môjho obľúbeného mestečka mŕtvych. K týmto miestam som si vybudovala blízky vzťah už v detstve, keď som chodila navštevovať zomrelú rodinu, vrátane vlastnej mamy, a spomínať na nich pri zapaľovaní sviečok. Okrem toho ma však tieto miesta priťahujú aj kvôli svojmu zrkadleniu postmoderného sveta živých, jeho tekutým vzťahom k smrti, a tým aj k životu.
Našej spoločnosti sa nedarí a asi jej ani nejde príliš o to, aby osedlala a držala na uzde neustále sa od seba rozbiehajúce životné úrovne svojich členov. Kresťanstvu veriacim jedincom aspoň ostáva nádej, že im po smrti ich viera zabezpečí akú-takú spravodlivosť, teda aspoň tú pred Bohom. Stačí sa však poprechádzať miestom posledného odpočinku v akomkoľvek väčšom meste, aby bolo jasné, že ani po smrti nie je človek oslobodený od sociálnych nerovností a mocenských hierarchií; aj keď kresťanstvo sľubuje, že pred bránou sv. Petra, ktorému boli zverené kľúče od nebeského kráľovstva, si budú všetci rovní a budú sa zodpovedať za to, akým spôsobom prežili svoj pozemský život.
A nakoniec aj tak spočívajú (dúfajme, že v pokoji) v rámci zastavanej štruktúry cintorínového mestečka len tam, kam analogicky patrili, kde im prislúchalo miesto aj počas ich života. Nejde len o konkrétnu polohu v geografickom priestore živých, ale aj o socioekonomický status. Ako si Peter pri nebeskej bráne poradí s faktom, že nebožtíkovo telo spočíva v najnovšej časti bez zelene, v akomsi cintorínovom gete, bez krásneho výhľadu, krásnych líp a iných vznešených drevín? Kde sa pozostalí potkýnajú o roh susedovho miesta posledného odpočinku, kde je plocha viditeľne prehustená uniformovanými kamennými kvádrami o veľkosti klasickej single bed, prípadne double bed, ak si priplatíte.
A ako sa dotyčný strážca nebeského kráľovstva vysporiadá so situáciou, keď iný nebožtík prichádza zo starej a priestornej elitnej časti s krásnymi majestátnymi drevinami a dvestoročnými hrobkami? Tie sú síce vo väčšine prípadov schátrané, ale stále vznešené, aspoň tak, ako zlatom vyryté dlhé mená ich majetných obyvateľov, ktorí sa počas života zrejme často tešili dôležitosti a prestíži. Priam otcovia zakladatelia mesta živých aj mŕtvych.
Nemusia však prichádzať len zo starej a hodnotnej historickej časti. Aj nová časť vykazuje analógie s luxusnými sídlami z pozemského náprotivku. Dajú sa tu objaviť extravagantné objekty od megalomanských náhrobných dosiek a pomníkov, cez malé námestia s mramorovými lavičkami, až po moderné hrobky.
A čo s nečistými odpadlíkmi a hriešnymi odpadlíčkami z úplne opačného konca spoločenskej škály, ktorí svoj pozemský život poškvrnili nečistými záležitosťami, a tak sa stali nehodnými zdieľať spoločný priestor večného spánku? Takí sa kedysi nedostali ani len do vnútra hradbami obkoleseného cintorínového mestečka. Dnes by takáto situácia snáď nenastala, ale je zrejmé, že ľudia zo súčasného okraja spoločnosti to dotiahnu len na perifériu nemej cintorínovej spoločnosti.
V tomto kontexte deklarovanej rovnosti na ceste do posmrtného sveta pôsobia zvláštne aj akademické tituly, ktoré nebožtíci získali počas života. Sú zvečnené na veľkom počte, najmä najnovších, pomníkov. Evokujú spomienky na spoločné panelákové priestory s poštovými schránkami, ktorých jednotvárnosť sa obyvatelia snažili prebiť akýmkoľvek vylepšením, vrátane umeleckého vygravírovania inžinierskeho titulu pred menom.
Trápi sa preto Peter pri nebeskej bráne? Starosta, teda správca cintorínového mestečka s príznačným názvom Testimony, s. r. o či Funeral & spol., rozširujúc svoje tiché mesto do strán určite nie. Oznam na kovovej pozemskej bráne hovorí „Nové hrobové miesta k dispozícii“. Hrobka to už pre drvivú väčšinu nebude, ale aspoň je tu vysoká šanca, že večný spánok bežného človeka bude prebiehať v tesnej blízkosti jeho bývalého suseda alebo susedy zo sídliska. A Peter si snáď nevšimne, z akej časti cintorína prichádza zomrelý na posledné zúčtovanie k jeho bráne.
Mestečko mŕtvych má aj ďalšie problémy, o ktorých sa dole v meste ani len nešepká. Smrť a jej zhmotnenie nad mestom je aj tu vytesnená na okraj spoločenského záujmu. Tak, ako pri výstavbe vo veľkých mestách, kedy developerské spoločnosti získavajú lukratívne pozemky a realizujú výstavbu vo svojej réžii, s predpokladom masívnej návratnosti svojich iniciálnych investícií, aj mesto mŕtvych sa potýka s podobným fenoménom. Hrobové štvrte sa pripravujú vopred. Novopostavené katalógové domy kdesi v zázemí mesta čakajú na svojich nových majiteľov rovnako ako nové hroby nachystané plniť svoju funkciu. Cintorínoví agenti prevezmú nešťastných pozostalých alebo živých záujemcov na prehliadku, a podľa možností odporučia hrobové miesto, ktoré sa hodí k ich osobnosti, vlastnostiam či záľubám. Ak mal/mala/má rada prírodu, miesto otočené do malého lesíka bude priam ideálne. Ak sa jedná o človeka činorodého, spoločenského, vhodnejšie bude miesto pri hlavnom koridore.
Aj napriek snahám šetriť miestom na úkor kvality okolitého prostredia hrobov, starosta stále čelí nedostatku priestoru pre nových obyvateľov, a zároveň zákazníkov.
A bude horšie. Mesto živých vykazuje regresný vývoj vekovej štruktúry obyvateľstva. Jednoducho povedané, populácia starne. Prognózy sú neoblomné, počet starších obyvateľov sa bude zvyšovať rýchlejšie ako počet mladých. A povedzme si otvorene, zomierajú najmä starší. Takže bývanie v živom meste sa síce uvoľní pre tých v produktívnom veku, no cintorínové mestečko, a s ním aj jeho starosta, bude mať onedlho veľký problém. Samozrejme, môžeme si povedať, že sa zriadi nové mestečko pre nebohých, ale ten tak skoro nenadobudne status prestížneho, vzácneho pohrebiska, ako má tri storočia starý pohrebný priestor. Veď, kto by sa nechcel nachádzať v blízkosti kaplnky, ktorá v minulosti získala právo udeľovať odpustky? To už žiadna nová kolónia, hoci aj s novoinštalovaným inteligentným smart spôsobom riadenia, nedosiahne.
Keďže vedenie cintorína nemá problém ani s rozmanitosťou estetických a praktických predstáv pozostalých, vhodným riešením by bolo naplánovať a zriadiť v ešte stále nezastavanom priestore nové kompaktné mestečko v podobe urnového hája. Prípadne pre tých, ktorí inklinujú k prírode blízkym riešeniam, vytvoriť ekologickú, a zároveň takmer uhlíkovo neutrálnu štvrť, kde by sa popol zosnulých ukladal do kvetinových záhonov alebo ku koreňom stromov. To by však mohlo byť náročné, lebo pokrokové prístupy či zelené riešenia rozdeľujú každú spoločnosť, živú či mŕtvu.
Opúšťam cintorín a jeho zvuky cvrčkov počas teplého a vlhkom voňajúceho septembrového večera. Je síce len pár týždňov pred Dňom zosnulých, ale je úplne pokojný a vykazuje nečinnosť, nepohyb. Ako ticho pred búrkou sveta živých tiel, ich svetiel a plastov kopiacich sa na hroboch, ale aj v obrovských kovových kontajneroch; s autami, preplnenými parkoviskami a ulicami naokolo. Zrakom opúšťam jediného človeka, ktorý sa tam okrem mňa práve nachádza. Muž prináša vodu v akejsi provizórnej nádobe ku kytici, ktorá leží pred malým urnovým hrobom. S empatiou sa mu zdravím a on pokračuje ďalej vo svojej obradnej činnosti pokladania kvetov na malý hrob, kde sa zmestí iba jedna kytica a jedno svetlo na baterku, povedzme, večné. V tejto atmosfére jeho samoty a snahy si neviem odpustiť letmý pohľad na pomník. Na kameni sa píše, že tam odpočíva staršia žena, asi jeho manželka, ktorá odišla len minulý rok. Je tam vyryté aj mužské meno, ale bez druhého dátumu, bez toho za krížikom. Som už ďaleko, on tam stále stojí. O pár minút prichádza úplná tma, pouličné svetlá sa v cintorínovom mestečku nenachádzajú. Možno v tomto období ešte nefungujú. Elektrická brána sa za pol hodinu zamyká. Našťastie to nie je tá nebeská.
---
***
This article was published as part of PERSPECTIVES – the new label for independent, constructive and multi-perspective journalism. PERSPECTIVES is co-financed by the EU and implemented by a transnational editorial network from Central-Eastern Europe under the leadership of Goethe-Institut. Find out more about PERSPECTIVES: goethe.de/perspectives_eu.
Co-funded by the European Union. Views and opinions expressed are, however, those of the author(s) only and do not necessarily reflect those of the European Union or the European Commission. Neither the European Union nor the granting authority can be held responsible.
