Rekomando Richarda L. Kramára

Jenom konec světa

Ohlédnutí ve formě dopisu za hrou Jeana-Luca Lagarce „Jenom konec světa“ v podání souboru brněnského HaDivadla v režii Ivana Buraje. Viděno dne 1. 12. 2023.

Všetko bolo na svojom mieste. Foto: Terezie Fojtová.

Milý Ivan,

ešte pred začiatkom predstavenia som sa bavil tým, že som počítal, čo všetko na scéne, pripomínajúcej seriálové štúdio, dokonale zodpovedá mojej predstave o vyblitých deväťdesiatich rokoch. Vzor parkiet, nevkusné kuchynské skrinky, každý strapec koberca, dekoratívny krb. Všetko veštilo perfektnú rekonštrukciu ľubovoľnej neostrej rodinnej fotografie s hranatým žltým dátumom v ľavom dolnom rohu vyvolanej v nákupnom centre. Ako odporca návodov som si vopred nečítal program, ale cítil som, že do tohto malomeštiackeho pekla čoskoro nastúpi rozorvaný intelektuál odinakiaľ.

Objavil sa, akoby mi z predsudkov vypadol. Opäť s náležitým príslušenstvom. S pohŕdaním mixnutým ľútosťou, s ohromným pocitom neporozumenia, zaseknutý medzi úzkosťou a naučenou nonšalanciou, dokonca s veľkým temným tajomstvom. Rodina, ktorej sa ono secret chystal zveriť, akoby bola súčasťou akcie 3 + 1 zdarma k škaredému nábytku, s uspokojivým cvaknutím zapadla na svoje miesto v pastelovom kozme. Ponúkal si nám na otvorenej dlani dojem vernej reprezentácie tak závratný, že sa o mňa v opojení nespočetnými „správnymi“ detailmi sociálnej drámy začali pokúšať mdloby.

Sedel som ako vzorná návšteva s pomyselným hrnčekom instantnej kávy na predpokladateľne nepohodlnom gauči hypnotizovaný nudou a triviálnym nepokojom a podlaha sa podo mnou začala pomaly hýbať. Všetko bolo na svojom mieste, všetko bolo rozohrané zo známych pozícií, dom pôsobil dojmom domu, doba dojmom doby, rodina dojmom rodiny, činohra dojmom činohry a tým viac vo mne hlodalo, ako nič nedáva zmysel. Nič nespína. Nekomunikuje. Nerastie. Nežije. Nedospieva. Celá fantasticky pedantná kompozícia sa predo mnou bezhlučne násobila a zároveň požierala samú seba.

V každej konkrétnosti som objavoval niečo podozrivé, nespoľahlivé, podvratné. Začal som sa pýtať sám seba, odkiaľ vlastne mám tú predstavu o 90s, keď som z nich väčšinu pokojne a nedbanlivo preslintal. Spomenul som si, ako som pred jednou premiérou na scéne päť minút premiestňoval banán a opakovane sa dožadoval potvrdenia toho, ktorýže uhol banánu je divácky najpôsobivejší, kým mi scénografka taktne nenaznačila, že riešim sračky. Trýznila ma neistota, či mi moju obľúbenú historku o tajnom ničení scénografie v Divadle Na Zábradlí zle povedali, alebo si ju len zle pamätám.

Keď som vošiel do sály, hľadal som zámerne to „najhoršie“ miesto v hľadisku, z ktorého vidno čo možno najviac do tela divadla a najmenej na pripravenú scénu. Sedieť bez pohnutia v hľadisku en face k akémusi ukončenému riešeniu, za ktoré nevidím, mi už dlho pôsobí fyzickú bolesť. Keď som to ideálne miesto s „deravou“ perspektívou objavil, zjavil si sa ty a usadil si sa na schody hneď vedľa mňa. Tvoja prítomnosť, nepohodlne učupená na čiernom vankúšiku, mi napovedala, že z „nášho“ posedu najlepšie uvidím „utajené“ dianie za scénou a okolo nej. Prečo by si tam inak sedel?

Podcenil som ťa. Našiel som síce miesto, ktoré mi vizuálne ponúkalo „najpriehľadnejší“ zážitok z predstavenia, ale nijako som ťa tým netromfol. Keď som sa okolo deväťdesiatej minúty začal reflexívne rozhliadať po svetlách, zvukárovi, technických prvkoch, všetkom „okolo“, čo mi štandardne ponúka aké-také útočisko od celistvej divadelnej iluzívnosti, zistil som, že nemám kam utiecť. Celá divadelná situácia už bola natoľko deravá, ilúzia natoľko roztrieštená, natoľko zbavená jasných kontúr „vnútri“ a „vonku“, že hralo všetko, vrátane mňa.

Keď som si sadal, na mojej sedačke sa blýskala kartička s otázkou: „Jakou roli ve tvém životě hraje rodina?“ Ostatné diváctvo tieto kartičky spravidla sprvu považovalo za rezervácie a upadalo do rozpakov. Tento zmätok rezolútne zarámcoval otázku ako niečo, čo si nárokuje priestor. Kartičku som si schoval do batohu a v nasledujúcich týždňoch som ju niesol a kládol ďalej. Umiestnil som ju medzi vianočné pečivo počas návštevy mojej tety aj do kruhu miniatúrnej svätej rodiny zo šúpolia. Myslel som si, že som tak využil právo neodpovedať. Nemal som pravdu.

S láskou

R.

Jakou roli ve tvém životě hraje rodina? Foto: Terezie Fojtová.

 


Líbilo se vám? Sdílejte


Zavřít