Rekomando Richarda L. Kramára

Juliana Sokolová: Domáce práce
Zdroj: Facebook: https://www.facebook.com/photo/?fbid=798972548900168&set=a.499201772210582

Druhá básnická zbierka Juliany Sokolovej Domáce práce sa zaoberá hľadaním a upresňovaním miesta. Nejedná sa však o hľadanie vágne ezoterické ani demonštratívne racionálne – je to hľadanie nevyhnutné, zrodené z alchýmickej transformácie utláčateľskej povinnosti na objaviteľskú vášeň. So žiadnym vymedzeným priestorom či jeho časťou, žiadnou geografickou oblasťou, umiestnením, poradím, postavením či funkciou nenakladá ako s vopred definitívne určenou a nespochybniteľnou. Domácnosť, žena, práca, poloha a úloha každého z týchto komplexných objektov musí byť určená exaktne a hlavne nanovo, ako napovedá už úvodný citát: „O presnosť sa nedá usilovať vždy rovnakým spôsobom.“

Juliana Sokolová tak subtílne, ale rázne stavia do kontrastu presné a predpísané – „schopnosť ženy vedieť, kde sa nachádzajú jednotlivé predmety potrebné na chod života v dome“ (str. 44) je v kontexte tejto zbierky schopnosťou ašpirácie k presnosti a nie k naplneniu predpísaných očakávaní o žene v domácnosti. Centrálny súbor úkonov – domáce práce a ich vykonávania tak zbierka vyníma zo samozrejmosti, jednoznačnosti a banality konvencií a predsudkov a rekonštituuje ich ako prácu bádateľskú a do značnej miery mystickú. Poriadok v domácnosti je tu krehko, ale rozhodne usúvzťažnený s poriadkom v kozme a postavenie nábytku nemenej dôležité a výrečné ako postavenie hviezd.

V tejto domácnosti nie sú predmety ani ich správkyňa podriadené svojmu údajnému účelu, nezaobchádza sa s nimi ako s mŕtvymi a mlčiacimi, slúžiacimi vecami. Každý predmet a tá, ktorá s ním vedome jedná je obdarená symbolikou a dôležitosťou, má svoje vlastné tendencie, ašpirácie, históriu, kontext a svoje miesto, ktoré je nutné opakovane objavovať a rituálne overovať a potvrdzovať. Toto neznamená, že je vykonávateľka domácich prác nutne obklopená spojencami, jej otvorený vzťah k predmetom je komplikovaný ako je komplikovaný každý partnerský, dialogický vzťah. Nestretávame sa tu so samoľúbym popisom rovnovážneho stavu, ale s tichým bojom o rovnováhu, komplexným vyjednávaním človeka s predmetmi, svojim miestom a ich, často neromantickým a vyčerpávajúcim. 

Ako kľúč k tomuto procesu sústavnej reorganizácie predmetov v domácnosti a samotnej podstaty domácich prác Juliane Sokolovej slúžia najrozličnejšie fenomény. Necháva sa viesť spôsobom vyslovovania konkrétnej hlásky, mýtom a historickou naratívou, zaspávaním a prebúdzaním sa, nádobami, túžbou prechádzať sa po lese, zvykovými obyčajmi, strechou, telovým napätím, spôsobom hospodárenia s potravinami etc. K týmto skúsenostiam pristupuje afektívne i diagnosticky, imaginatívne i analyticky, sleduje ich vzťah a smerovanie k miestam a umiestneniam a o všetkom vedie dôsledne situované, poetické záznamy. Domáce práce v nich rámcuje ako jedinečné, nezabudnuteľné udalosti, rozširuje ich kontext a dosah a začleňuje ich tak do „veľkej“ histórie sveta. 

Nejedná sa však o akési čisto intelektuálne a konceptuálne „sny uťatej hlavy“. So slovom koná Juliana Sokolová tak, ako jej lyrický subjekt koná s predmetom. Jej jazyk je vtelený a živý – slová sú podriadené rovnakému systému nežného a náročného, citeľne fyzického umiestňovania ako predmety v domácnosti. Domáce práce sú zbierkou „básní, ktoré vykĺbila vlastným telom“ (str. 49) – pohyb predmetu i slova je tu vždy niečo, čo si vyžaduje prácu svalov, šliach, krvi i kostí. A z umne uchopeného pátosu tohto cieľavedomého jednania sa rodí britký humor. Súčasťou bádania totiž musí byť radosť a prácu vždy musí sprevádzať oddych, alebo aspoň pieseň so vzletným refrénom. 
-

Pálim borievku, pálim majorán,
čakám (na jeho uzdravenie),

izby tohto domu sa otvárajú do dvora,

myslím na Galéna, ktorý hľadal liek na choroby spôsobené 
prebytkom krvi,
aké to asi je chodiť po tejto zemi, keď viete, keď cítite,
že existujú, že môžu existovať, telá, zvieracie alebo
ľudské, ktoré v sebe nesú viac krvi, ako potrebujú? Aké to
môže byť prechádzať sa po lese alebo po najbližšom 
meste? Brehy tela ti musia pripadať inak, keď ti cestu
skríži zajac alebo srna, alebo pekár, ktorý by v sebe mohol
mať viac krvi, ako potrebuje.

Aké to asi je prechádzať pomedzi telá, keď vám bohovia
nadelili diagnostickú myseľ?
Myseľ diagnózy a hypotézy –
a oči,

každý patológ potrebuje dobré oči –

Efezos, bola som tam       so svojou sestrou,
Orgán, ktorý tam dostal svoje meno,
je pankreas

 

Juliana Sokolová, Domáce práce
Literárna bašta, Banská Bystrica, 2023
v grafickej úprave Ester Mládenkovej
 


Líbilo se vám? Sdílejte


Zavřít