Rattaj s tým, že Tatry už budú navždy mountain resort. O zonáciách národných parkov s bývalým šéfom NAPANT‑u a aktivistom Marekom Kuchtom
Aktivista a koordinátor environmentálnej organizácie My sme les, Marek Kuchta, šéfoval v rokoch 2022 až 2024 správe Národného parku Nízke Tatry (NAPANT). V januári 2024 ho odvolal z funkcie bez udania dôvodu minister životného prostredia Tomáš Taraba (nominant SNS), ktorý od nástupu na ministerský post postupne vymenil riaditeľstvo ôsmich z deviatich národných parkov na Slovensku. Išlo o bezprecedentnú lavínu personálnych výmen, pričom na vedúce miesta boli dosadení aj ľudia s väzbami na SNS či stranu Život-NS, bez patričných skúseností, výberového konania či dokonca človek odsúdený za pytliactvo chráneného vlka dravého (medzičasom odstúpil).
Aké vzácne územia sú ohrozené súčasnými návrhmi zonácií štyroch národných parkov, ktoré má Tarabove ministerstvo predložiť do vlády a súvisia s nimi miliónové dotácie z Plánu obnovy?
Naozaj cenné a nedotknuté lokality sú v rámci navrhovaných zonácií už všetky zahrnuté do zón s prísnou ochranou – s výnimkou starých lesov, o ktorých sa ešte rokuje. Rozdiely sú však pri jednotlivých národných parkoch.
Začnem Nízkymi Tatrami: západná, ďumbierska časť má relatívne rozsiahlu zónu A (zónu prísnej ochrany), ale vo východnej časti je zóna A veľmi malá a nie je celistvá. Vo väčšine územia tejto východnej časti sa stále bude môcť ťažiť drevo. Tam sú celé doliny, napríklad Ipoltica, ktoré by mohli byť o desať až 20 rokov také cenné ako Tichá a Kôprová dolina, ale sú navrhnuté do zóny C – tá je určená na trvalé obhospodarovanie, kde je možné ťažiť permanentne. To je naozaj veľká škoda, pretože sa nevyužije potenciál, ktoré by tieto doliny mali, ak by sme v nich umožnili bezzásah a ponechali voľnú ruku prírode.
V Tatranskom národnom parku (TANAP) sú v prísnej ochrane, respektíve bezzásahu mnohé dolinové celky. Po procese pripomienkovania sa zonácia konečne približuje tomu, čo sme navrhovali – avšak s tou výnimkou, že je tam navrhovaných desať nových zjazdoviek, štyri nové lanovky a vleky. A práve tieto zásahy degradujú celú zonáciu. Do národného parku ďalšie nové developerské projekty nepatria.
V Malej Fatre je problém, že niektoré cenné biotopy, ktoré sa nachádzajú na častiach zjazdoviek, sú zahrnuté do zóny najnižšej ochrany. Ide o oblasť Snilovského sedla a Poludňového grúňa.
Diskutovalo sa veľa o zjazdovkách, ale možno najhoršia situácia bude v Národnom parku Poloniny, kde síce nie sú zjazdovky problémom, ale ohrozené sú lokality UNESCO ̶ bukové pralesy.
Najväčšie problémy sú práve v Poloninách, kde je celá zonácia obrátená naruby. Kým zóna prísnej ochrany má výmeru menej ako 20 percent a nachádza sa na okraji národného parku, jadro národného parku patrí do zóny C, kde je trvalo možná ťažba a ľudské zásahy. To absolútne nie je v súlade s moderným koncipovaním národného parku. Navyše sa má v okolí vodárenskej nádrže Starina, ktorá je najdôležitejším zdrojom pitnej vody pre východné Slovensko, znížiť ochrana na najnižší možný stupeň.
Hluchý voči argumentom ochranárov a vedcov, ale toká si s developermi
Zdá sa, že aktuálna zonácia sa nepáči žiadnej zo zainteresovaných strán, ale z rozdielnych dôvodov. Majiteľom pozemkov, miestnym obyvateľom, lesníkom, vedcom ani ochranárom. Kritizoval ju ešte aj Tarabom vymenovaný riaditeľ TANAP-u Peter Olexa, ktorý medzičasom rezignoval. Spokojní sú hádam len súkromný prevádzkovateľ lyžiarskych stredísk Tatry Mountain Resorts (TMR) a ministerstvo životného prostredia. Aké sú aktuálne záujmy jednotlivých strán v tomto spore?
Môžem hovoriť za mimovládnych ochranárov a ochranárky, ale túto pozíciu zastávajú aj vedci a vedkyne. Tí požadujú silnú ochranu nedotknutých a prírodne cenných lokalít spojenú s celkovou ochranou národných parkov, pretože kritériá Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov (IUCN) požadujú prísnu ochranu na minimálne troch štvrtinách národného parku. To je aj osvedčená medzinárodná prax.
Potom je tu pozícia jednotlivých správ národných parkov, ktoré robili návrhy zonácií – tam je to rôzne. Pri niektorých vidíme ambíciu zlepšovať ochranu prírody, pri iných prevažuje záujem ťažby dreva.
Čo sa týka pozície ministerstva životného prostredia, z jeho strany nevyšlo žiadne centrálne usmernenie, ako majú byť zonácie robené. Národným parkom ponechalo v mnohom voľnú ruku. To je na jednej strane dobre, keďže by mali poznať územie najlepšie. Na druhej strane nie je prípustné, aby mal národný park voľnú ruku do tej miery, že umožní ťažbu na 80 percentách svojej rozlohy!
A potom sú tu developeri, ktorí majú záujem robiť biznis. A práve pre nich sa našlo na ministerstve oveľa viac porozumenia než pre ochranárov.
Časť pozemkov v národných parkoch je štátna, časť vlastnia súkromné pozemkové spoločenstvá. Predpokladám, že pre majiteľov pozemkov je prvoradý ekonomický záujem. Zaznamenal si však prípady, keď chceli urbáre zvýšiť ochranu prírody na svojich pozemkoch?
Skutočne sme mali nejeden prípad, keď chcel urbár zvýšiť ochranu prírody a dosiahnuť, aby sa na jeho území neťažilo. Aj preto, aby mohli poberať kompenzácie, ktoré im zo zákona patria za to, že nebudú ťažiť. Zo strany súkromných vlastníkov evidujeme takéto záujmy. Je to dlhodobá prax, ktorú využívajú mnohé súkromné pozemkové spoločenstvá. Naša analýza ukazuje, že za posledných 20 rokov dostali na kompenzáciách vyše 80 miliónov eur za to, že neťažia v neštátnych lesoch. Dokonca má vzniknúť nadstavba v súvislosti s ochranou hlucháňa, pričom tí, čo nebudú ťažiť v biotopoch hlucháňa, dostanú ďalšie príspevky.
Vieš povedať, akú rolu zohral štátny tajomník ministerstva životného prostredia Filip Kuffa (nominant SNS) v príprave zonácií? Dnes už bývalý riaditeľ správy TANAP-u Peter Olexa, svojho času označovaný za Kuffovho človeka, obvinil Kuffu z nevhodných a nátlakových zásahov do prípravy zonácie.
Filip Kuffa patrí medzi kľúčových ľudí, ktorí tieto zonácie riadia a dozorujú. My sme podávali ku každému národnému parku oficiálne pripomienky, ktoré sme prerokovali s ministerstvom. Tieto rokovania viedol zo strany ministerstva Filip Kuffa v pozícii štatutára ministerstva, čo je štandardný priebeh, keďže ide o štátneho tajomníka.
V čase, keď si bol riaditeľom NAPANT‑u, sa už pripravovala zonácia. V čom sa nový návrh líši? Prečo sa to vtedy nedalo stihnúť vypracovať a predložiť?
Najväčší rozdiel v prípade NAPANT-u sa týka východnej časti parku. My sme tam navrhovali oveľa väčšiu a ucelenejšiu jadrovú zónu s prísnou ochranou. Čo sa týka toho, prečo sa to nestihlo, je to najväčší národný park, ktorý si vyžaduje najviac technickej práce s prípravou zonácie. Človek, ktorý pripravoval mapy a GIS-ové (technické) podklady, v tom čase dlhodobo vypadol z práce zo zdravotných dôvodov, takže sme sa dostali do časového sklzu.
Zvyšné národné parky už zonáciou prešli za predchádzajúcich vlád. Vieme porovnať proces prípravy a schvaľovania zonácií týchto národných parkov so zostávajúcimi štyrmi (TANAP, NAPANT, Národný park Malá Fatra, Národný park Poloniny)?
Celý proces je v podstate definovaný zákonom, takže z procesného pohľadu je to podobné.
Mám na mysli skôr zapojenie sa odbornej verejnosti do procesu, lehoty na pripomienkovanie a ďalšie kontroverzie súčasných návrhov zonácií.
Niektoré návrhy boli na začiatku technicky naozaj veľmi zle pripravené. Chýbali celé časti dokumentov, ktoré zákon vyžadoval. Na základe toho sme podali podnet na prokuratúru v súvislosti s návrhom zonácie TANAP-u a prokuratúra nariadila zonáciu prepracovať. Čo sa týka lehôt, tie boli teraz v rámci medzirezortného pripomienkovania extrémne krátke. Bolo tam zväčša sedem až desať dní, čo je pri takto veľkom dokumente naozaj málo. V prípade predchádzajúcich zonácií boli tie lehoty, ak si dobre spomínam, podstatne dlhšie.
Upozornil si na to, že zonácia akoby počítala s niektorými developerskými projektmi, ako sú nové zjazdovky vo Vysokých Tatrách či lávka ponad Demänovskú dolinu. Projektmi, ktoré nikto ešte neschválil a nepatria do národného parku. Vysvetľuješ si to dobrými vzťahmi medzi TMR a ministrom Tarabom, ktorý im otváral novú lanovku?
Tu nech si urobí každý svoj obraz, ale myslím si, že ochota načúvať pripomienkam bola oveľa väčšia vo vzťahu k developerom než voči ochranárom a vedcom.
Keď sa základné povinnosti prezentujú ako kompenzačné opatrenia
Namiesto ľudí z ministerstva či národných parkov chodí do médií obhajovať zonáciu šéf predstavenstva TMR Igor Rattaj. Keď si bol riaditeľom NAPANT-u, akým spôsobom sa usilovalo TMR lobovať za svoje investičné záujmy v národnom parku?
Paradoxne sme sa okrem jednej relácie v rádiu nikdy počas môjho pôsobenia nestretli. Postup TMR bol štandardný: keď mali nejaký zámer, podali si žiadosť na okresný úrad. My sme im žiadne väčšie projekty typu nová zjazdovka nepovolili. Čo sa týka bežných rekonštrukcií či opráv, ak neboli deštruktívne, tak na ne dostali súhlas.
Aktuálne buduje TMR novú zjazdovku v lokalite Luková-Otupné, ktorú povolila správa NAPANT-u v roku 2025, hoci ju roky predtým odmietala. Investor sa obhajuje tým, že spraví kompenzačné opatrenia. Ako sa dá kompenzovať zničený biotop v národnom parku?
Povinnosť kompenzácie je v zákone nastavená veľmi vágne. Je tam napísané len to, že zničenie biotopu musí investor primerane kompenzovať. Pod slovom „primerane“ si úrad, ktorý predpisuje rozsah kompenzácie, môže predstaviť všeličo. V prípade zjazdovky Luková-Otupné to čítam tak, že investor sám navrhol nejaké kompenzačné opatrenia, ktoré si príslušný úrad osvojil. Samozrejme, investor to navrhol tak, aby to vyhovovalo jemu.
Navrhol napríklad zrušenie jednej starej zjazdovky náhradou za túto novú, lenže stará zjazdovka má pätinovú výmeru. Ďalej je tam revitalizácia degradovaných povrchov zjazdoviek, ktorá by podľa môjho názoru nemala patriť medzi kompenzačné opatrenia, ale medzi základné povinnosti prevádzkovateľa lyžiarskeho strediska. Je tiež možné predpísať kompenzáciu na nejakom inom mieste v okolí. To môže dávať zmysel.
Dobre, ale ak investor zničí cenný biotop, potom sa rozprávame o desiatkach rokov, kým sa na novom mieste vytvoria podmienky podobné tým, ktoré boli zničené.
Uvediem príklad. Na jednom mieste sa niečo obetuje pre socioekonomické záujmy, napríklad biotop hlucháňa, ktorý v rámci kompenzácie inde obnovíme v dvojnásobnej rozlohe. A to v tom zmysle, že nové územie budeme prvé desaťročia manažovať tak, aby bolo pre hlucháňa vhodné. Ak je tam mladý les, tak tam napríklad vytvoríme prieseky. V takom prípade kompenzácia môže mať zmysel, ale opatrenie musí byť navrhnuté tak, že kompenzácia prevyšuje to, čo bolo zničené.
To by mal zrejme posúdiť skôr odborník na hlucháňa, s návrhom kompenzácie by nemal prichádzať samotný investor.
Presne tak. A žiadne výrazne pozitívne kompenzácie tento investor nenavrhuje.
Z diskusie, ktorú si mal s Igorom Rattajom, bolo zrejmé, že sa stretli dva úplne protichodné mentálne svety, ktoré sa ťažko v niečom zhodnú. Bolo vidieť, že Igor Rattaj vníma biotop ako metre štvorcové, zatiaľ čo ty ako sieť vzťahov.
Tá debata je v podstate zvrátená. Národný park pôvodne poskytol veľmi veľa argumentov, prečo nemá byť dotknutá lokalita zničená. Keby sme boli v normálnej situácii, slovo národného parku má takú váhu, že sa tam zjazdovka proste nepostaví. Navyše to dnes nie je ani právne tak nastavené, aby mohol národný park takéto rozhodnutia vetovať. Nie je orgánom ochrany prírody, ktorý by vydával príslušné rozhodnutie, a teda nie je schopný to sám zakázať. V tomto prípade však dal príslušnému úradu po rokoch odmietania zrazu stanovisko, že súhlasí s tým, aby projekt dostal zelenú.
Verejnosť môže mať pocit, že sa diskusia o ochrane prírody redukuje na biotopy hlucháňa. Rozumiem tejto taktike, že je to potom lepšie právne uchopiteľné, ale nie je to trochu zjednodušujúci pohľad? Investorom potom stačí vyhnúť sa biotopu hlucháňa, aby legitimizoval novú zjazdovku či hotel. Stačí dokázať, že na lokalite sa aktuálne hlucháň nenachádza, ako sa o to pokúšala spoločnosť TMR v prípade zjazdovky Luková-Otupné, pričom sa buduje v treťom stupni ochrany.
Hlucháň je tým druhom, pri ktorom verejnosť môže najviac vnímať, že je nejaký problém, keďže sa u nás dostal na hranicu prežitia. Slovensko pre jeho nedostatočnú ochranu prehralo spor s Európskou komisiou, takže je v médiách a verejnej debate často prítomný. V reálnej ochrane prírody, ktorá sa deje v zákulisí, sa však argumentuje všetkými druhmi aj neživými súčasťami prírody. Keď sme teraz pripomienkovali zonácie, tak sme argumentovali aj výskytovými dátami vzácnych druhov hmyzu alebo lišajníkov. Aj pri spomínanej zjazdovke bol hlucháň len jedným z mnohých argumentov.
Aké dopady okrem fyzickej výstavby majú zjazdovky a s nimi spojený cestovný ruch na prírodu v národných parkoch? TMR sa totiž opakovane obhajujú tým, že zjazdovky zaberajú menej ako jedno percento územia celého národného parku.
V prvom rade by sme si mali povedať, z čoho meriame tieto percentá. Ak sa pozeráme na celú výmeru národného parku, tak to môže platiť, no ak by sme sa pozreli iba na zalesnenú časť, tak to už sú dvoj až trojnásobné percentá. Navyše zjazdovka, hoci nezaberá veľkú časť nejakej doliny, môže mať dopad – napríklad hlukové znečistenie – až na päťdesiat percent doliny. Aktuálne hrozí, že v najnižšom stupni ochrany by osvetlenie nemuselo podliehať schvaľovaniu. Svetelný smog z večerného lyžovania má výrazný vplyv na živočíchy. Takže tie dopady sú v skutočnosti oveľa väčšie než len na jednom percente územia. Zjazdovky tiež často pretínajú migračné koridory a môžu byť budované v blízkosti tokanísk, rozmnožovacích miest hlucháňov… A zase som pri ňom. V Demänovskej doline hlucháne migrujú z jedného bočného hrebeňa na druhý.
Občianska ochrana prírody je aktuálne často účinnejšia než štátna
Platí tiež, že s každou zjazdovkou pribúdajú ľudia, parkoviská, hotely a teda aj znečistenie, čím sa vyvolaný efekt ešte zväčšuje. Aké zlepšenia z pohľadu ochrany prírody sa podarilo presadiť v rámci pripomienkovania zonácie?
V jednotlivých národných parkoch zahrnuli po pripomienkach do návrhov zonácií územia celých dolín do zóny prísnej ochrany. Pri niektorých národných parkoch s výnimkou Polonín sa zóna A rozšírila a návrhy sa pohli správnym smerom. Pôvodný návrh počítal s tým, že časti území európskeho významu sa ocitnú mimo územia národného parku. To sa opravilo a je to podstatné, pretože tam išlo o stovky hektárov.
Budú celá Javorová a celá Bielovodská dolina v bezzásahovej A zóne? A platí to aj pre Bobroveckú a Jaloveckú dolinu?
Javorová a Bielovodská dolina budú podľa posledného návrhu v A zóne. Možno okrem malých častí v ústí doliny, ktoré sú v B zóne. To isté sa týka aj Jaloveckej a Bobroveckej doliny.
Oblasti v B zóne sú tie, ktoré sa pripravujú na to, že sa v budúcnosti dostanú do bezzásahovej A zóny, ale sú tam prípustné ľudské zásahy, ktoré obnovujú pôvodné ekosystémy. Koľko percent územia bude teda v A a B zóne v jednotlivých národných parkoch po pripomienkovaní?
Aktuálne čísla neviem poskytnúť, lebo na návrhoch sa stále pracuje a percentá sa priebežne menia. Zhruba to ale vyzerá nasledovne: Poloniny 19 percent zóna A, päť percent zóna B. Malá Fatra 33 percent zóna A, štyri percentá zóna B. NAPANT 33 percent zóna A, 21 percent zóna B.
TANAP bude asi jediný, kde sa tými percentami dostaneme cez 60 percent pre zónu A a okolo 15 percent pre zónu B, čím by v budúcnosti spĺňal medzinárodné štandardy IUCN a bol v súlade so zákonom o ochrane prírody a krajiny. Environmentálna organizácia IUCN aj zákon požadujú minimálne 75 percent pre ochranu prirodzených procesov, respektíve zóny A + B.
Bude toto územie v praxi dôsledne chránené? Stráž prírody bola za súčasnej vlády paralyzovaná, zostali len profesionálni strážcovia, ktorí potrebujú povolenie od majiteľov pozemkov. Nebude spolu so zonáciou potrebné znovu posilniť stráž prírody?
Stráž prírody je tak minimalizovaná, že je nereálne, aby tých pár profesionálnych členov stráže prírody obsiahlo celé územie národného parku. Dobrovoľná stráž prírody bola úplne eliminovaná. Toto určite treba do budúcnosti opraviť. Reálnych strážcov, ktorí chodia do terénu, môžeme pri každom národnom parku spočítať na prstoch jednej ruky.
Teraz je situácia taká, že organizácie ako My sme les vlastne suplujú štát a vykonávajú akúsi stráž prírody z vlastných zdrojov, rovnako ako monitoring šeliem, preverovanie ťažby či odstrelov šeliem. Je ochrana cenných území založená na dobrovoľníctve dlhodobo udržateľná a financovateľná?
Ochranu prírody v chránených územiach by mal zabezpečovať štát. Nemalo by to byť na pleciach dobrovoľníkov, dobrovoľníčok ani občianskych organizácií. Občiansky aktivista nemôže na mieste zastaviť nezákonnú činnosť, takže jeho aktivita nebude taká efektívna ako profesionálneho strážcu. Na druhej strane vidíme, že občianska ochrana je aktuálne často účinnejšia než štátna. Či je dlhodobo udržateľná, závisí od ochoty ľudí ju podporovať, ktorá zrejme nepotrvá donekonečna. Situácia v ochrane prírody na Slovensku je natoľko labilná, že v najbližších rokoch budeme určite potrebovať aj monitoring a kontrolu zo strany neštátnych organizácií. Nie je ani možné takéto kapacity vybudovať vnútroštátne za rok alebo dva.
Nie sú už ochranárske organizácie vyčerpané po rokoch zápasov?
Nepovedal by som, že sme vyčerpaní. Máme chuť aj energiu, ale radšej by sme boli v úplne inom režime a trebárs prispievali ku konštruktívnemu budovaniu národných parkov. Tak, aby sa naše národné parky začali približovať svetovej úrovni a aby sa zážitok návštevníkov začal podstatne zlepšovať.
Stretli sme sa na Veľkej kultúrnej mobilizácii. Vieš si predstaviť takéto masové podujatie aj pred ministerstvom životného prostredia? Bol by to v súčasnosti efektívny nástroj politického tlaku, alebo sa v organizácii My sme les spoliehate skôr na odbornú verejnosť, žaloby, pripomienkovanie či tlak európskych inštitúcií?
Nie som si istý, či minister Taraba alebo štátny tajomník Kuffa počúvajú na hlas ulice. Neviem, či by sme tým niečo získali aj s ohľadom na nasadenú energiu, ktorú by si to od nás vyžadovalo. Momentálne vidíme, že proces rokovaní a pripomienkovania prináša určité plody. To je možno rozdiel oproti situácii v kultúre, kde ten dialóg zrejme vôbec neprebieha. Vidíme určité posuny, preto našu energiu, čas a kapacity smerujeme do konštruktívnych rokovaní a pripomienkovania.
Sám však tvrdíš, že keby sa schválila zonácia Polonín v navrhovanej podobe, vytvorí nie národný park, ale karikatúru národného parku.
Pri troch zo štyroch národných parkoch bol dialóg konštruktívny v tom zmysle, že došlo k zmenám a zlepšeniam. Pri Poloninách boli zmeny nulové, takže možno v prípade tohto národného parku dospejeme aj k protestom. Pred úradom vlády sme mali tlačovú konferenciu a vizuálnu akciu. Ak sa zonácia nezlepší a vyčerpáme možnosti dialógu, nevylučujem ani ďalšie protesty.
Spolu s ďalšími organizáciami ste podali 33 žalôb proti ministerstvu životného prostredia. Vo februári prišiel prvý rozsudok, ktorý potvrdil, že výnimky na odstrel medveďa hnedého boli udelené bez dostatočnej identifikácie jedincov a protizákonne. Čo znamená rozsudok pre ministerstvo životného prostredia?
Tie žaloby sa spolu týkajú odsúhlasených výnimiek na odstrel až 175 medveďov. Myslíme si – a verím, že aj súdy to potvrdia –, že tieto výnimky boli vydávané nezákonne. Na základe týchto výnimiek bolo reálne zabitých veľa medveďov. Rozhodnutie súdu im už život nevráti, ale dúfame, že ministerstvo ukončí udeľovanie takýchto protizákonných výnimiek a zachránime tak životy desiatkam, možno stovkám medveďov, ktoré by mohli byť v budúcnosti na základe podobných výnimiek zastrelené.
Čím zdravšie ekosystémy, tým lepší záchyt uhlíka
Venoval si sa vo svojej aktivistickej minulosti aj otázkam klimatickej zmeny. Aký dopad môžu mať zonácie na záväzky Slovenska ohľadom dosiahnutia uhlíkovej neutrality? Predsa len v stávke sú veľké plochy starých lesov, ktoré zachytávajú oxid uhličitý.
Reforma národných parkov a zonácie boli súčasťou plánu obnovy a míľnika adaptácie na zmenu klímy, takže táto reforma je priamou odpoveďou na klimatickú zmenu. Základná logika spočíva v tom, že odolná príroda nám pomáha vysporiadať sa s klimatickou krízou.
Aktuálne prebiehajúce vedecké výskumy naznačujú, že lesy, do ktorých sa nezasahuje, ukladajú viac uhlíka než hospodárske lesy. Ukladanie uhlíka v lesoch je jednou z najlacnejších foriem dekarbonizácie hlavne oproti rôznym technologickým riešeniam. Ten záchyt je niekde od päť do desať ton oxidu uhličitého na hektár ročne. Platí, že čím zdravšie ekosystémy, tým lepší záchyt uhlíka. To vidíme nielen pri lesoch, ale napríklad aj pri mokradiach.
Darí sa podľa teba prepájať klimatické iniciatívy a kolektívy venujúce sa praktickej, terénnej ochrane biodiverzity tak, aby nevystupovali ako dve paralelné agendy?
Určité sieťovanie tu je, aj My sme les je súčasťou klimatického hnutia. Mám pocit, že v našom sektore ochrany prírody teraz vytvárame tlak vcelku efektívne, no možno klimatické hnutie ako celok, nielen u nás, stratilo určité momentum a vyčerpalo sa. Neviem, aké sú príčiny.
Keby moja hlboko ekologická strana Regresívne Slovensko ̶ menej ľuďom vyhrala v roku 2027 voľby do Národnej rady, bol by si ochotný stať sa novým ministrom menejdopravy a menejvýstavby?
(Chytá sa za hlavu.) Rozhodne by musela mať táto strana iný marketing. Určite je na mieste sa rozprávať o alternatívach k nekonečnému rastu. Len neviem, či je spoločnosť zrelá na to, aby sa presadili politické subjekty s nerastovou agendou. Nemyslím si, že by dnes mali výtlak. V súčasnosti považujem za dôležité orientovať sa na osvetu. Keby ľudia porozumeli vážnosti situácie, v akej sa nachádzame, myslím si, že by ten dopyt vznikal, ale teraz tu nie je.
V aktuálnej fáze sa sústreďujeme na to, ukázať verejnosti situácie, kedy je to win – win a zvyšovanie príjmov ide ruku v ruke s lepšou ochranou prírody. Napríklad Národný park Slovenský raj má lokálnu podporu – miestni ľudia vidia, že im to prináša prosperitu. Aj príroda je tu lepšie chránená ako pri národných parkoch, ktoré doteraz zonáciu nemali. Niečo podobné začína byť cítiť aj v Národnom parku Muránska planina. A podľa mňa sa to bude len zlepšovať.
Rozhovor původně vyšel na platformě slovenské platformě Kapitál.
***
This publication is part of PERSPECTIVES — a project and label co-funded by the European Union that stands for authentic, trustworthy, independent and multi-perspective journalism. Led by the Goethe-Institute and implemented together with newsrooms from Central and Eastern Europe, PERSPECTIVES is committed to credible content that reflects Europe’s complex realities through diverse voices and viewpoints.
