Keď sa dvaja kamoši rozhodnú založiť si časopis... aneb Infrarealizmus
Infrarealizmus, nazývaný aj ako „etika vo verši", je umelecký smer s dobre definovanou poetikou, estetikou, no i etikou. Jeho hlavná filozofia je uchopená v živote samotnom – „Nechajte všetko tak, a žite!"
(Převzato s laskavým svolením redakce a autorky z tematického čísla Kapitál novin)
Roberto Bolaño, Mario Santiago Papasquiaro a ďalších osemnásť členov a členiek založilo v roku 1975 umelecké hnutie infrarealizmus. V Mexico City v ňom vítali mladých poetov a poetky. Netrvalo dlho a k hnutiu sa začali hlásiť aj mnohí iní umelci a umelkyne.
Už v sedemdesiatych rokoch sa infrarealisti mohli oprieť o tri manifesty, dve antológie a tiež časopis Correspondencia infra. I napriek tomu bolo dlhú dobu toto hnutie ignorované a odmietané oficiálnou mexickou literárnou a kultúrnou scénou a jeho relevancia bola často spochybňovaná, podceňovaná či zosmiešňovaná. Prirodzene, keďže jedným z fundamentálnych cieľov infrarealizmu bolo kritizovať establišment, ktorého patronizácii podliehali všetky kultúrne sektory krajiny. Navyše, rovnako ako i mnohé iné umelecké hnutia, infrarealizmus bol úzko previazaný s politickým presvedčením.
68’s kids: Tlatelolco – Berkeley – Vietnam – Pražská jar
Politickým hnutím bol infrarealizmus najmä v dobe založenia. Jeho tvorba je vystavaná na frustrácii z roku 1968 a revolučnej atmosfére, ktorú za sebou zanechal nielen v Mexiku. V nadväznosti na olympijské hry, ktoré Mexiko v tom roku hostilo, došlo k veľkým protestom a Národná armáda vtrhla na univerzitnú pôdu Mexickej národnej autonómnej univerzity (UNAM), čím porušila jej autonómiu. Počas študentských protestov na námestí Tlatelolco došlo k masakru niekoľkých stoviek ľudí. Dodnes je známy ako Masaker v Tlatelolcu.
Ako možno vyčítať z manifestov, každodenná krutosť reality je jednou z centrálnych tém infrarealizmu. Mnoho členov a členiek pochádzalo z nižšej strednej spoločenskej vrstvy – viackrát sa stretli so smrťou, sedeli v base, vykonávali mnohé povolania, aby sa uživili, hlásili sa k rôznym hnutiam, gerilám – to všetko ich doviedlo k ľavicovému presvedčeniu. Kritizovali systém, a keďže akademická obec tvorila súčasť systému, viacerí z nich prestali navštevovať univerzitu.
Mnohí o nich hovorili len ako o bande deciek, pretože šlo najmä o dvadsiatnikov, študentov (alebo bývalých či odídených študentov). Ich rebelantský prístup im na serióznosti nepridával. Tak sa potom pristupovalo aj k ich tvorbe. Ich nerozvážne a bezohľadné správanie viedlo k tomu, že žiadne vydavateľstvá neboli ochotné publikovať ich diela. Všetko vyššie uvedené však ešte nerobí z ich textov tvorbu menej hodnotnú. Slovo ningunear je španielsky ekvivalent pre zaobchádzať ako s neexistujúcim, a práve to bol osud skupiny.
Teda, až kým sa na trh nedostal román Divokí detektívi, ktorým zakladajúci člen Roberto Bolaño v roku 1998 prelomil ticho.
Kánon či trash?
Román je netradičný už svojou kompozíciou. Na prvú časť plynule nadväzuje časť tretia, pričom obe sú písané formou denníka, ktorý si vedie sedemnásťročný Juan García Madero, študent práva, ktorý sa jedného dňa stretáva s tzv. vnútornosnými realistami (čo je Bolañov literárny novotvar na označenie hnutia infrarealistov). Ide o hnutie mladých básnikov, ktorého predstaviteľmi sú Arturo Belano a Ulises Lima. Denník končí 31. decembra 1975, keď vnútornosní realisti odchádzajú do Sonory hľadať Cesáreu Tinajerovú, ktorú pokladajú za predstaviteľku ich hnutia. Druhá časť denník rozdeľuje početnými výpoveďami desiatok rôznych postáv, ktoré popisujú svoje stretnutia s hlavnými protagonistami Belanom a Limom.
Po tom, ako bola kniha preložená do mnohých svetových jazykov, v čitateľoch a čitateľkách vzbudila zvedavosť, či ide o úplnú fikciu, alebo či postavy románu a hnutie nemôžu byť skutočné.
Divokí detektívi sú naozaj memorandom infrarealizmu. Zároveň je to jeden z najuznávanejších románov súčasnej latinskoamerickej prózy a Roberto Bolaño sa naprieč časom stáva ikonickým spisovateľom. Tu možno badať istú nekonzistenciu – ako je možné, že infrarealistická tvorba je označovaná za podradnú či neexistujúcu, keď toto dielo stojí pred vstupom do sál kanonickej literatúry?
Aj detektívi potrebujú detektíva
V roku 2017 som sa na Universidad Nacional Autónoma de México začala venovať investigatívnemu akademickému výskumu, ktorého cieľom je postavy z románu identifikovať, vyhľadať a vytrhnúť z úzadia, v ktorom sa neprávom ocitli. Zo štyridsiatich troch popredných postáv románu boli identifikované ako absolútne fiktívne iba tri a šesť postáv zostalo neidentifikovaných. S niektorými z identifikovaných postáv som sa stretla a porozprávala.
Roberto Bolaño a jeho hlavný životný kumpán, Mario Santiago Papasquiaro, v roku 1977 odišli do Európy a tam sa ich cesty rozišli. Mnohí tento moment označili za rozpad infrarealizmu, no nie je to tak. Roberto, Mario, a aj ostatní členovia a členky tvoriť neprestali a k hnutiu sa dodnes hlásia. Zakladajúca skupina od tej doby prešla rôznymi alternáciami, no infrarealizmus sa naďalej vyvíjal a vyvíja.
Mario Santiago Papasquiaro si epopeju, ktorá bola venovaná ich priateľstvu, prečítať nestihol. Zomrel v roku 1998, deň po tom, ako Bolaño odoslal korektúry vydavateľovi. Bolaño ho označil za najlepšieho básnika, akého kedy poznal. Literárna vedkyňa Verónica Volkow, vnučka Leva Trockého, počas nášho rozhovoru priznala, že aj keď to v danej dobe nemohla povedať nahlas, myslí si, že Mario Santiago je básnik rovný Arthurovi Rimbaudovi. Nebola prvá. Iní ho zvyknú prirovnávať aj k André Bretonovi. Po mnohých rokoch sa jeho dielu konečne dostáva uznania.
José Peguero je zakladajúci člen infrarealizmu, ktorého som stretla ako prvého. Dnes je filmár a k infrarealizmu sa hlási stále. Keď dnes občas vo verejnom priestore dostane infrarealizmus priestor, do debaty zvyknú pozývať práve jeho.
Guadalupe Ochoa, jeho exmanželka, tiež zakladajúca členka, je v súčasnosti veľmi aktívna v propagácii infrarealizmu online.
Jorge Hernández “Piel Divina” je ďalší zakladajúci člen. Jeho prezývka “Piel Divina” (pod ktorou figuruje aj v knihe i v bežnom živote) v preklade znamená božská pleť. Stretla som sa s ním osobne, prezývka je oprávnená. Piel Divina je dnes sochár a svojím dielom sa hlási k infrarealizmu.
Bruno Montané, zakladajúci člen, za ktorým Roberto odišiel do Barcelony, je dnes vlastník vydavateľstva Ediciones Sin Fin. Naďalej tvorí a venuje sa aj vydávaniu infrarealistickej tvorby. Papasquiarovi vydal už tri publikácie, nasledovali ho Cuauhtémoc Méndez, Darío Galicia a najnovšie Mara Larrosa.
Rubén Medina, zakladajúci člen a dnes akademik, spísal prvú antológiu infrarealizmu Perros habitados por las voces del desierto, v ktorej sa pokúsil zhrnúť tvorbu všetkých členov – obsahuje ukážky tvorby od roku 1975 až po rok vydania 2014.
Mená José Peguero a Cuauhtémoc Méndez v našich končinách nezaznievajú prvýkrát. V roku 1988 sa dostali do antológie Miloslava Uličného Sluneční hodiny: Sto let mexické poezie spolu s ukážkami ich tvorby v českom preklade.
Infrarealizmus je relevantný umelecký smer, ktorý pretrváva dodnes a ktorý mal a má jasný cieľ a zámer: písať poéziu, tvoriť.
Divokí detektívi sú dôkazom toho, že je možné napísať román, ktorý je zároveň poéziou.
---
Spolu s textem publikujeme i úryvek autorčina překladu Divokých detektivů.
