Divokí detektivy
Ukázka z připravovaného slovenského překladu vlivného chilského románu
(Převzato s laskavým svolením redakce a autorky z tematického čísla Kapitál novin)
2. november
Bol som srdečne prizvaný stať sa členom vnútornosného realizmu. Pozvanie som, samozrejme, prijal.
3. november
Úplne dobre nerozumiem, v čom vnútornosný realizmus spočíva. Mám sedemnásť rokov, volám sa Juan García Madero, som v prvom semestri práva. Ja som nechcel študovať právo, ale literatúru, no môj strýko na tom trval, a tak som sa nakoniec podvolil. Som sirota. Budem právnik. Tak som to strýkovi a tete povedal, a potom som sa zavrel v izbe a preplakal celú noc. Alebo aspoň dobrú časť noci. Neskôr, so zjavnou rezignáciou, som nastúpil na slávnu právnickú fakultu, no do mesiaca som sa zapísal na kurz poézie, ktorý viedol Julio César Álamo na filozofickej fakulte, a tak som spoznal vnútornosných realistov, skutočných vnútornosníkov či vnútro-realistov alebo aj zlozvyko-realistov, ako si občas radi hovoria. Doposiaľ som sa zúčastnil štyroch stretnutí a nikdy sa nič neudialo, a to už je čo povedať, lebo ak sa na to pozrieme poriadne, skoro vždy sa niečo dialo: čítali sme Álamove básne, a podľa toho, akú mal náladu, ich buď vyzdvihoval, alebo zatracoval; jeden z nás čítal, Álamo to skritizoval, čítal niekto ďalší, Álamo zas kritizoval. Niekedy sa Álamo nudil a chcel od nás (od tých, čo sme akurát nečítali), aby sme aj my predniesli kritiku, a my sme teda kritizovali a Álamo si čítal noviny.
Metóda to bola vhodná akurát na to, aby sa nikto s nikým neskamarátil, alebo aby priateľstvá boli vystavané na neduhu a rozhorčení.
Avšak, nemôžem povedať, že by bol Álamo dobrý kritik, i keď o kritike vždy hovoril. Teraz si myslím, že hovoril, len aby hovoril. Vedel, čo je to parafráza, síce nie veľmi dobre, ale vedel. Nevedel ale, čo je to pentameter (čo, ako každý vie, je v klasickom metrickom systéme päťstopový verš), nevedel tiež, čo je alkajský verš (verš podobný faleckému), ani čo to je tetrastich ( štvorveršová strofa). Že ako viem, že to nevedel? Lebo som hneď na prvom stretnutí spravil chybu, že som sa ho na to spýtal. Neviem, čo som si myslel. Jediný mexický básnik, ktorý vie toto všetko spamäti je Octavio Paz (náš veľký nepriateľ), ostatní nemajú ani šajnu, alebo aspoň tak mi to povedal Ulysses Lima pár minút po tom, čo som sa pridal, a bol priateľsky prijatý, do radov vnútornosného realizmu. Dávať Álamovi tieto otázky bolo, ako som onedlho pochopil, z mojej strany prejavom neúcty. Zo začiatku som si myslel, že úsmev, ktorý mi venoval, bol obdivný. Až neskôr som si uvedomil, že bol skôr pohŕdavý. Mexickí básnici (predpokladám, že básnici všeobecne) neznášajú, keď sa im pripomenie ich neznalosť. Ale ja som sa nezľakol, a po tom, ako mi na druhom stretnutí zničil pár básní, som sa ho spýtal, či vie, čo je to rispetto. Álamo si myslel, že ho žiadam o rešpekt k mojej poézii a začal vykladať o objektívnej kritike (pre zmenu), že je to mínové pole, ktorým si musí každý mladý básnik prejsť, a tak ďalej, ale ja som ho nenechal pokračovať a hneď ako som mu vysvetlil, že som nikdy v mojom krátkom živote nežiadal o rešpekt k mojej úbohej tvorbe, som mu znovu položil tú istú otázku, tentoraz s dôrazom na zreteľnejšiu výslovnosť.
„S týmito hovadinami na mňa nechoď, García Madero,” povedal Álamo.
„Rispetto, milý pán učiteľ, je forma lyrickej poézie, presnejšie milostnej, podobná strambottu, má šesť alebo osem jedenásťslabičných veršov, prvý štvorverš vo forme abab, a zvyšné potom cc dd. Napríklad… “ a už som sa chystal uviesť zopár príkladov, keď Álamo prudko vstal a diskusiu ukončil. Na nasledujúce udalosti spomínam nejasne (i keď ja mám dobrú pamäť): pamätám si, ako sa Álamo zabáva s ďalšími štyrmi alebo piatimi spolužiakmi, a som si istý, že na môj účet.
Iný, na mojom mieste, by sa tam už nikdy neukázal, ale i napriek nešťastným spomienkam (alebo chýbajúcim spomienkam na ten nešťastný prípad, či mnemotechnickým snahám o ich oživenie) som tam ďalší týždeň prišiel zase, ako vždy, načas.
Myslím si, že to osud ma tam vrátil. Bolo to na piatom stretnutí (ale mohlo to byť aj ôsme či deviate, v poslednom čase som si všimol, že čas sa ohýba a naťahuje, ako sa mu zachce) a napätie, ten striedavý prúd tragédie, sa dalo vo vzduchu krájať, no nikto sa neuráčil vysvetliť, prečo tomu tak bolo. Tak pekne poporiadku: boli sme tam všetci, všetkých sedem začínajúcich básnikov, ktorí sa na začiatku na kurz zapísali, čo sa ešte nikdy predtým nestalo. A tiež: boli sme nervózni. Sám Álamo, zvyčajne taký pokojný, tiež nemal všetkých päť pohromade. Na chvíľu mi napadlo, že čo ak sa stalo niečo na univerzite, nejaká prestrelka v kampuse, o ktorej som nevedel, neplánovaný štrajk, vražda dekana, únos niektorého z profesorov filozofie alebo také čosi. Ale nič z toho sa nestalo a pravdou je, že nikto nemal dôvod byť nervózny. Alebo aspoň objektívne nie. Ale poézia (tá skutočná poézia) je taká: nechá sa vycítiť, nesie sa vzduchom ako zemetrasenia, ktoré vraj vedia niektoré zvieratá so špeciálnymi vlastnosťami vycítiť s predstihom. (Tie zvieratá sú hady, červy, potkany a niektoré vtáky.) To, čo sa stalo potom, bolo dosť kruté, ale umocnené čímsi, a môžete ma mať za blázna, ale opovážim sa nazvať to úžasným. Prišli dvaja básnici, vnútornosní realisti, a Álamo, síce pomedzi zuby, nám ich predstavil, aj keď osobne poznal iba jedného z nich, o tom druhom vedel len z počutia alebo mu jeho meno bolo povedomé alebo mu niekto o ňom rozprával, ale aj tak nám ho predstavil.
Neviem, čo tam hľadali. Návšteva bola už napohľad jasne nevítaná, hoci mala ľahký propagačný či náborový nádych. Zo začiatku boli skutoční vútornostníci tichí či diskrétni. Álamo teda zaujal diplomatický postoj, trochu ironický, v strehu číhal, čo sa stane, no čochvíľa sa začal, vzhľadom na nesmelosť hostí, viac a viac uvoľňovať a po prvej pol hodine nabral kurz také isté tempo ako vždy. A vtedy sa spustila hádka. Skutoční vnútornosníci spochybnili Álamov systém kritiky; ten zase označil skutočných vnútornosníkov za babráckych surrealistov a falošných marxistov, s podporou piatich členov kurzu, teda všetkých okrem jedného pochudnutého chlapca, ktorý všade chodil s knihou Lewisa Carrolla a skoro nikdy nerozprával, a mňa, čo ma samého, pri všetkej počestnosti, trochu prekvapilo, lebo tí, ktorí sa Álama s toľkým zanietením zastávali, boli tí istí, čo stoicky prijímali jeho neoblomnú kritiku a teraz sa predviedli (a to mi prišlo naozaj zvláštne) ako jeho najvernejší obhajcovia. V tom momente som sa rozhodol priložiť ruku k dielu a obvinil som Álama, že ani nevie čo je to rispetto; vnútornosní realisti otvorene priznali, že ani oni netušia, čo to je, ale môj postreh im prišiel na mieste, a tak to aj vyjadrili; jeden z nich sa ma spýtal, koľko mám rokov, povedal som, že sedemnásť a pokúsil som sa ešte raz vysvetliť, čo je to rispetto; Álamo od zlosti sčervenel; ostatní členovia ma obvinili z pedantstva (jeden dokonca z akademizmu); vnútornosní realisti sa ma zastali; ja, celý naštartovaný, som sa spýtal Álama a celého kurzu, či sa aspoň pamätajú na to, čo to bol ten alkajský verš a tetrastich. Nikto mi nevedel odpovedať.
Diskusia neskončila, tak ako by som bol býval čakal, úplným dosekaním sa. Musím uznať, že by sa mi to neuveriteľne páčilo. A aj keď jeden z členov Ulyssesovi sľúbil, že mu jedného dňa rozmláti ksicht, nakoniec k ničomu nedošlo, chcem povedať, k žiadnej agresii, aj keď ja som na túto vyhrážku zareagoval (ktorá, opakujem, nebola nasmerovaná na mňa) ubezpečením agresora, že som mu k dispozícii v ktoromkoľvek rohu kampusu, v deň a hodinu, ktorú si vyberie.
Zakončenie tohto stretnutia bolo prekvapujúce. Álamo vyzval Ulyssesa, aby prečítal jednu zo svojich básní. Ten sa nenechal prosiť a vytiahol z vrecka bundy nejaké špinavé pokrčené papiere. No koniec, pomyslel som si, tento blb sám skočil vlkovi do úst. Myslím, že som z tej cudzej hanby až zavrel oči. Sú momenty určené na čítanie poézie, a sú momenty určené na box. Pre mňa bol toto skôr ten druhý prípad.
Zavrel som oči, ako som už povedal, a počul som, ako si Lima odkašľal. Počul som to ticho (ak je to vôbec možné, pochybujem o tom), ako sa nepríjemne začalo rozliehať po sále. Potom som konečne začul jeho hlas, ako čítal tú najlepšiu báseň, akú som kedy počul. Arturo Belano sa zdvihol a povedal, že hľadajú básnikov, ktorí by chceli prispievať do časopisu, ktorý sa vnútornosní realisti chystajú vydať. Všetci by sa radi prihlásili, ale po tom všetkom, čo sa udialo, sa cítili istým spôsobom zavrhnutí a nikto sa neodvážil otvoriť ústa.
---
Přečtěte si také autorčinu esej o Infrarealizmu, s nímiž Divocí detektivové souvisí
