Čože? Ty neprinášaš šťastie? Oklamal si ma?
Na otázku, odkiaľ zo Slovenska pochádzam, existuje priamočiara odpoveď: „Z Bratislavy.“ A ako je pravdivá, tak je neuspokojivá. Slovák je v českomoravských krajinách stále exotickou zmesou unheimlich a heimlich, s potenciálom naplniť nejedno „stretneš vysokého tmavého cudzinca“ klišé, pokiaľ však nepochádza z Bratislavy. Mesta, kde väčšina Čechov minimálne stála na benzínke cestou do Viedne – mesta bez mystiky. Na otázku, odkiaľ zo Slovenska pochádzam, už nedokážem podať priamočiaru odpoveď bez toho, aby som dával prompt poetickému momentu sklamaného očakávania, ktorý nevyhnutne vyvstane, následkom mojej priamočiarej odpovede. Na otázku, čo robím, akú mám prácu, prípadne aké je moje povolanie, priamočiara odpoveď neexistuje. Neuspokojivá je teda už samotná otázka. Úvod ku knihe Krása a Bolest od Blažka a Olmrovej, pojednávajúci o profesionalite a laictve, som už vykrádal toľkokrát, že si zaslúžim odznak top fanúšika anekdoty: „Možno byť profesionálnou kojnou, nie však profesionálnym kojencom,“ a ajtak stále neviem, čo by som mal odpovedať. To, k čomu sa cítim byť povolaný, ma neživí. V tom, čo ma živí, nie som profesionálom. S ohľadom na mladších mileniálov, by možno bolo na mieste prehodnotiť status profesionálneho kojenca, táto polemika ma ale nijako nepribližuje riešeniu mojej dilemy.
Blížiac sa rozhodnutiu finálne zanevrieť na piliere nezáväznej, a prekvapivo bolestivej, spoločenskej konverzácie, dostal som, na jar minulého roku, nápad, ak nie na riešenie, tak aspoň na skvelý situacionistický vtip. Získať post, ktorý by svojimi šteklivými špecifikami, na spôsob ambiciózneho, ale značne nepatričného líčenia, jediným odtieňom ružovej podčiarkol ako moje prednosti, tak moje nedostatky. Post, na ktorý som nekvalifikovaný a zároveň nadmieru dokonalý do miery, ktorá predčí ľubovoľný precedens mojej kariéry profi diletanta, v inštitúcií, ktorá je métou všetkých simpov Melpomene, Terpsichore a Thálie – post nápovědy v Štátnej Opere. Keď na otázku, čo robím, akú mám prácu, prípadne aké je moje povolanie, priamočiaro odpoviem: „Som nápověda v Štátnej Opere,“ tázateľa okamžite posadne nadšenie väčšie, ako keby som povedal, že pochádzam zo zemľanky nad Oravskou Polhorou. „To je skvelé! To sme tu ešte nemali!“ „Haha, naozaj? Prepáč, ja som si myslel, že to je len vo filmoch.“ Uspejem a konečne sa stanem tým správnym druhom exotického cudzinca. Priateľským monštrom, ktoré sídli v sofistikovane zariadených a dokonale utajených podzemných priestoroch operného domu. Čo som nedomyslel je fakt, že priateľské monštrum dostáva zo všetkých monštier najviac doplňujúcich dotazov. Predovšetkým: „Čo človeka k tejto práci kvalifikuje?“ a „Čo táto práca obnáša?“
Odpoveď na obe otázky mi už temer osem mesiacov uniká medzi prstami. A čím istejší sa cítim byť pri výkone svojej práce, tým zradnejšia je cesta k jej faktickému popisu. Spočiatku to bolo zdanlivo jednoduché. Orientoval som sa podľa svojich nedostatkov. Jedným z najzjavnejších bol fakt, že som, v čase podpisu pracovnej zmluvy a konzekventného nástupu do zamestnania, zhola nevedel čítať noty. Keď som desať minút po zaslaní svojho životopisu z ekonomického oddelenia Štátnej Opery obdržal odpoveď s doplňujúcou otázkou: „Máte nějaký vztah k hudbě, resp. Umíte číst noty?“ moja duša chvíľkovo opustila moje telo a opísala hermeneutický kruh, ktorý sa začal písať spomienkou na moment, kedy som sa, držiac starú mamu za široký rukáv olivovo-zeleného baloňáku, dozvedel, že odchádza do opery a že ja budem môcť ísť s ňou, keď jej dorastiem po plece. Obvod kruhu rozsvecovala strieborným svetlom skutočnosť, že odkedy som po spomínané plece dorástol, tak som si opier vcelku vypočul presne päť a z toho jednu v kuchyni u priateľov v Brne, že moja matka nespieva nahlas, odkedy som jej ako dieťa predškolského veku povedal, že spieva falošne, že som sa pri prvých klauzúrach zo spevu na DAMU škaredo rozplakal a mnoho iných šmakocín alá Cruising Utopia Opera. Keď sa duša s mľasknutím do tela vrátila, rozosmial som sa a ako ostrieľané dieťa právnika som napísal odpoveď, ktorá zastierala pravdu, ale neobsahovala jedinú lož: „Věnuji se dlouhodobě zpěvu (zpíval jsem sólově i ve sboru), hudební složka je prominentní v mé umělecké praxi (vrámci inscenací a performance spolupracuji s klasickými instrumentalisty, spěváky i tvůrci elektronické hudby), zajímám se o operu a orientuji se v základech hudební notace.“
Z prvého skúšobného napovedania som si odniesol zážitok nie nepodobný náhlemu precitnutiu v jaskyni – bez baterky, či ľubovoľného užitočného výstroja, ale s nesmierne živými spomienkami na rázovitého strýka, ktorý bol (možno) jaskyniar. Z budovy Národného divadla som sa vynoril zelený a roztrasený, moja budúca kolegyňa mi však oznámila, že všetko bude v poriadku, ak sa budem vo voľnom čase venovať počúvaniu operného repertoáru a uistila ma, že ma odporučí na vyššie miesta. Cítil som sa požehnaný všetkými figliarskymi božstvami od Lokiho po Bugs Bunnyho a divadelné prázdniny som strávil v radostnom opojení z môjho absurdného pracovného zaradenia. Približne týždeň pred dohodnutým nástupom som si však uvedomil, že sa nepohybujem v sfére číreho konceptu a že na základe mojich prísľubov a podpisov ľudia pravdepodobne očakávajú, že budem naozaj vykonávať prácu, ktorú som získal. Vlastná neschopnosť, ktorá sa mi predtým javila tak katarzná a šťavnatá, ma ohromila váhou dôsledkov, spanikáril som a jal som sa študovať hudobnú teóriu.
Akokoľvek transparentne a vecne podané, informácie o systematizácií hudby v európskom kontexte do mojej mysle kvapkali ako olej do vody a jediný fragment poznania, ktorý sa mi podarilo spoľahlivo vstrebať bol fakt, „[...] že současní hudebníci nemohou za určitou nelogičnost hudební nauky; tato vznikla vrstvením poznatků a mnohé pokusy o zjednodušení (které by bylo logické) se nakonec díky setrvačnosti nesetkaly s ohlasem.“ Citlivo som prehodnotil svoj prístup a jal som sa, namiesto teoretického štúdia, vypočuť a zapamätať si za štyri dni tridsaťdva opier. Zdolal som ich tak päť a pol, keď som uznal, že môj plán je skôr podivne masochistickou procesuálnou performanciou, než efektívnym spôsobom učenia a v byte nastalo hrobové ticho.
Nástupom do Štátnej Opery som sa zaradil do dlhej štrúdle zamestnancov, ktorí v tajnosti uplatňujú princípy reverzného inžinierstva, aby sa priblížili metódam a výsledkom, ktoré majú v popise práce, v duchu finančného oddelenia nadnárodnej korporácie, neznalého funkcií Excelu, ktoré si potrebné vzorce krvopotne odvodilo zo vzťahov čísel v rozsiahlych tabuľkách svojich predchodcov, všetky výpočty realizovalo ručne a výsledné cifry vpisovalo na žiadané miesta do tabuliek vytvorených vo Worde. Na všetky dobre mienené rady, predpokladajúce konvenčnú znalosť notového zápisu, som kýval hlavou s vďačným úsmevom a ku klavírnemu výťahu som pristupoval ako k Rosettskej doske. Oproti bežným lúštiteľom zabudnutých jazykov som však mal výhodu i nevýhodu priamej konfrontácie s jeho užívateľmi.
Sledoval som ako sa telá jednotlivých sólistov pripravujú, prispôsobujú dýchanie, pracujú s ťažiskom, uvoľňujú, zapájajú, či nevedomky zatínajú špecifické svalové skupiny, čím si pomáhajú, čo im prekáža a ako si sami prekážajú. Sledoval som ako formujú a vysielajú zvuk, zachytávajú impulz hudobného sprievodu, dirigenta, vlastného hlasu v priestore, ako impulz prijímajú, zastavujú, dosahujú chceného gesta, polohy, či výrazu a situácie, v ktorých im dokonalosť prevedenia uniká. Sledoval som rozdiely v ich vnútornom nastavení a temporytme, ich vzťah k tomu čo považujú za presné, či príjemné a všetky svoje poznatky som sa snažil zaradiť do improvizovaného, somatického slovníka, systematizovaného v reálnom čase. Všetkým pozorovaným fenoménom som priradil textúru, farbu, chuť, miesto vo vlastnom tele, kde produkujú ozvenu, či odozvu. Sám som si skúšal niektoré pohyby, figúry a gestá, nechával som sa nakaziť melódiami a rytmami, ale i speváckymi zlozvykmi a tikmi. Prvú inscenáciu, na ktorej som pracoval, som sa taktiež natvrdo naučil naspamäť, aby som svoje pozorovania a pokusy mohol oprieť o niečo na spôsob pevnej kostry a skryť sa tak pred skúmavými pohľadmi native speakerov hudby.
Hľadal som zlepšováky, skratky a ťaháky, akoby na tom závisel môj život. Snažil som sa identifikovať, čo je v mašinérií opernej inscenácie napevno, čo môže povoliť, čo povolí tlakom, či ťahom, časom, alebo nepozornosťou. Čo jednotlivé zložky považujú na chybu a ako na ňu reagujú, keď sa stane na skúške i na predstavení. Zároveň som sa snažil hľadať funkčné súvislosti medzi tvarmi a vzormi spevu a zvuku orchestra a tvarmi a vzormi v notovom zázname a zamerať podľa nich vlastnú polohu – ukotviť si miesta vstupu a odchodu. Predstavoval som si spev a zvuk orchestra ako telá, ktoré sa o seba navzájom predpísane opierajú a učil som sa vycítiť, kedy je ich vzťah pevný, kedy jedno telo druhému uhýba, vyžaduje si vlastný priestor a autonómiu, kedy sa k sebe približujú, nachádzajú harmóniu, ako na seba volajú, keď sa jedno z nich stratí, alebo odbehne priďaleko. Sledoval som, kde a ako má jedno telo na sebe vytetované to druhé, ako na seba odkazujú, ako jedno s druhým referenčne žartuje, kedy fór z papiera preskočí do reality javiska a kedy sa rozpadne. Zvedavo som obzeral všetky premenlivé končatiny a hľadal, kam by som sa schúlil. Moje miesto sa javilo byť nepísané. Ak boli spev a zvuk orchestra na seba navzájom tetované, nápověda sa zdala byť tetovačkou zo žuvačky.
Akokoľvek som napínal analytickú myseľ, rozsah mojej citlivosti, tolerancie k metaforám a dosah môjho magisterského titulu, trpel som sústavnou neistotou a strachom. Za prelomový som považoval večer, kedy som diskrétne zvracal pred prvým a druhým dejstvom Toscy a pred tretím už nie. To, čo mi iniciálne pripadalo tak neodolateľne, pierotovsky vtipné na kombinácií mňa a napovedania, bola pikantná kombinácia vlastnej prekvalifikovanosti a diletantstva, extázy z plateného zamestnania v divadle s nezmieriteľnou bolesťou z toho, že to nie je „tá“ práca v divadle a kokteil lásky a nenávisti k „veľkému“ divadlu. V priebehu niekoľkých mesiacov sa mi postupne zrútili definície všetkých vyššie kontrastovaných pojmov a zostal som v ruinách vtipu na vlastný účet opustený. Ako hustnúca, sladká hmla ma však postupne obkolesovalo uvedomenie si skutočnosti, že svoju prácu zvládam. Usadal som do portálu, či povedľa skúšobného javiska a s nesmiernym prekvapením som zisťoval, že všetky moje zlepšováky, skratky a ťaháky fungujú. Podupkával som si nožičkou, kyvkal som si ručičkou a spravidla som sa trafil tam, kde som mal byť. Orientoval som sa. Užil som si kratučké obdobie nonšalancie a úľavy, kým ma dobehla nová pochybnosť. Ak sa moje ozubené koliesko začalo správne otáčať až teraz, ako je možné, že som doposiaľ nebol závažne popoťahovaný, či odídený? Pracovná teória o mýtickom postavení štátnych zamestnancov v lenivých systémoch veľkých inštitúcií, podopretá priehrštiami rôzne neschopných osôb, ktoré Štátna Opera drží vo svojej expanzívnej náruči, by vysvetľovala mnohé, ale zďaleka nie dosť. Pravdepodobnejšou, ale menej prijateľnou sa javila teória, že som musel celý čas niečo robiť správne. Ale čo?
Odpoveď bola zdrvujúca. Skrátka: Bol som tam. To bolo veľké tajomstvo môjho úspechu. Bol som tam, kde som bol túžobne očakávaný. Sedel som na mieste, kde musí vždy niekto sedieť a svojou prítomnosťou signalizovať, že speváci v tom nie sú sami. Že sa môžu pomýliť, môžu požiadať o pomoc, majú sa na koho obrátiť, kde odložiť papuče, pitíčko, posťažovať sa, pochváliť sa, zdanlivo delegovať zodpovednosť. Bol som kotva, bol som fénix, bol som jablko na nervy, prívesok pre rovnováhu i šťastný cvrček. To všetko proti svojej vôli, mimo dosah vlastnej reflexie a šlo mi to podľa všetkého výborne. Moja kolegyňa mi prízvukovala, že nápověda musí každý kus operného repertoáru ovládať tak, ako ho ovláda dirigent, aby mohla byť nápomocná. Čím bližšie sa však ocitám tejto méte, tým som si istejší, že pravda bude inde. Tým, že som sa naučil, po svojom, orientovať v hudbe, som totiž pomohol predovšetkým sebe. Zo strany spevákov sa recepcia mojich služieb, oproti mojim „neschopným“ začiatkom, nijako nezmenila. Základnou direktívou sa teda nejaví byť: „Fake it till you dirigent,“ ale skôr: “Nemusíš byť cestou, stačí, ak nebudeš stáť v ceste.” Od floskule ku floskule, tetovačka zo žuvačky je tajný poklad sólistu Štátnej Opery.
Ak by som sa mal opäť vrátiť k svojim osudovým otázkam: „Čo človeka k tejto práci kvalifikuje?“ a „Čo táto práca obnáša?“ mohol by som odpovedať napríklad, že ma nekvalifikuje nič okrem toho, že jestvujem a že moja práca obnáša byť na profesionálnej úrovni človekom, ktorého niekto iný rád vidí. Ale predpokladám, že kým sa dopracujem k definitívne spoľahlivej teórií nápovědy, tak sa ešte niekoľkokrát nachytám na vlastný vtip.
