revue Prostor uvádí: Jakub Juhás
Představujeme Jakuba Juhás (* 1990).
Jakub je kurátor v bratislavskom kultúrnom priestore LOM, ktorý sa zameriava na súčasné podoby zvukového umenia a akustickej ekológie. Vedie experimentálne hudobné vydavateľstvo mappa. Medzi aktivity vydavateľstva spadá tiež kurátorovanie koncertov, inštalácií, rezidencií a workshopov. Knižne debutoval v roku 2016 prózou Novoročný výstup na Jaseninu, s ktorou sa dostal do desiatky ceny Anasoft litera a získal za ňu Cenu Jána Johanidesa pre mladého autora. Texty o zvukovom umení publikoval v rôznych kultúrnych a hudobných magazínoch. V pražskom vydavateľstve Rubato aktuálne vyšla jeho druhá kniha s názvom PS.
Môj vankúš
Domov je tam, kde leží môj vankúš.
Môj vankúš má ružovú farbu. V anime by ňou vyfarbili útroby ústnej dutiny. Jazyk. Možno odhalené pysky vagíny. Alebo akékoľvek mäkké tkanivo, ktoré sa šmahom dýky vydúva z roztrhnutej kože. Môj vankúš je vypchatý husacím perím, a keď je práve zvlečený z kože, teda bez obliečky, úplne nahý, vyzerá ako zväčšený model žalúdka. A podobá sa aj na zdurené slepé črevo.
Väčšinu svojej existencie strávi môj vankúš natlačený v jedinej pásikavej obliečke. Zahustená štruktúra a pravidelné striedanie modrej a bielej je zárukou nepredvídateľných optických ilúzií. Keď sa počas dňa stretne môj pohľad s plochou obliečky, zdá sa mi, že faldy vankúša ležérne preskupujú tvar, riadkovanie sa rozširuje – zužuje, zužuje – rozširuje, chvíľu vidím príliv, potom zase odliv. V takomto okamihu si pod jeho námorníckou rovnošatou predstavujem vlastnú bránicu. Je tiež ružová. Dýchame v zladenom rytme. Ja, vankúš a spomeniem si aj na obrazy Agnes Martin.
Na obliečke sú štyri biele gombíky. Z medzier medzi nimi pučí ružová mozgová kôra, ale netreba to brať až tak vážne. Štyri gombíky môžu byť aj oči troch sumcov. Každý z nich je v inej nálade, na inej mentálnej úrovni. Vyplazujú na mňa svoje tri nezbedné jazýčky.
Dĺžka môjho vankúša sa rovná vzdialenosti medzi mojím ramenom a zápästím. Šírka môjho vankúša je o niečo väčšia než vzdialenosť medzi mojím lakťom a špičkou prostredníka. Stačilo by pridať dva články. Námornícka rovnošata môže byť rovnako tak aj väzenskou rovnošatou alebo nepopísaným dvojhárkom. Mreže, rebrovanie, riadky, všade sa pretláča pulzujúca ružová svalovina.
Chcel by som sa stretnúť s husami, vďaka ktorým mám môj vankúš. Rád by som sa im ospravedlnil a poďakoval, že sa podelili o svoje najjemnejšie perie. Staráte sa o môj chlácholivý spánok. Je privilégium prijať od vás tento dar. Môcť viac či menej pokojne zaspávať. Niekedy tiesnivo bdieť, no v bezpečnom objatí vášho peria. Nevadí, že tu nie je nikto tretí. Nevadí.
Môj vankúš je mäkký tak akurát. Môže sa natiahnuť a sploštiť, vtedy vyzerá ako torta bez sviečok alebo žuvačka prilepená na lavici. Môžem ho vymiesiť a utľapkať do hrboľatej guče, vtedy vyzerá ako všetko to, čo som už spomínal. Je veľmi flexibilný. Nepodobá sa na kamenný vankúš z Mezopotámie. Nepotrebujem, aby ma chránil pred hmyzom, ktorý by sa mohol zatúlať do mojich vlasov, úst, nosa a uší. Je iný ako stredoveký vankúš. Môžem si naň ľahnúť a nemusím sa považovať za slabocha. Nie je to ani vankúš, ktorý chce vymazať moje spomienky, nádeje a čo najskôr ma vyprevadiť na ďalšiu zmenu. Asi najbližšie má k bedrovému kĺbu alebo stehnu, latinsky coxa, ktoré sú niekde na počiatku jeho etymológie. Skladám si hlavu na mäkkú ružovkastú pokožku. Napriek tomu, že tu nie je tretí.
Neviem, ako sa to presne začalo. Prišiel v tichosti, len tak slabo zašušťal a uhnietol kráter, do ktorého som vložil svoju hlavu. Akoby celý svoj život čakal na tento okamih. Tak nejak si to predstavujem. Bude to maximálne päť rokov. Možno to bolo vtedy, keď som prvýkrát odišiel do Banskej Štiavnice.
Keď idem spať, vložím pod neho obe ruky. Oviniem ho, ale nie príliš, aby sa nepokrčil. Nikdy nespím na chrbte. Chcem a musím sa tvárou dotýkať môjho vankúša. Ráno sa zobudím na boku, na jeho kraji. Jedným okom prehodím výhybku z letového režimu do každodennej rutiny. Druhé oko mám zaborené do vankúša. Hneď ako sa preberiem, zahnem jeden jeho roh, väčšinou ľavý (z perspektívy môjho vankúša), tak aby som mal hlavu vyššie a mohol si pohodlne čítať. Potom ho vrátim do pôvodnej polohy.
Mám rád, keď je povrch obliečky hladký, bez záhybov. Vábi ma hebkosťou, z ktorej sála teplo. Mám rád, keď je môj vankúš na vrchole iných vankúšov a ja sa o ne opieram. Možno niečo píšem. Skôr dolujem sociálne interakcie. Môj vankúš vtedy tróni nad ostatnými vankúšmi. V takej chvíli mám pocit, že sumčie úsmevy sú ešte rozčapenejšie, komótnejšie, jednoducho z nich vyžaruje blažená spokojnosť.
Od mala nerád prespávam v cudzom prostredí. Cudzie prostredie je každé prostredie, ktoré nepovažujem za domov. Domovov mám viac a stále sa menia. S mojím vankúšom prišli nové domovy. Posledné, čo vidím pred zaspatím, a prvé, čo vidím po zobudení, je môj vankúš. Obraz sa nemení. Domov je zrazu všade, kde mám môj vankúš.
S mojím vankúšom som menej osamelý. Ak je to čo i len trochu možné, nosím ho všade so sebou. Kedysi by som si to nedovolil. Jednou z najväčších výhod posledných rokov je však to, že môžem využívať Evino auto, čo znamená, že so sebou slobodne navlačujem aj môj vankúš. Cestujem často. Bez auta by som ho musel nechať doma. Takto vankúš posadím na zadné sedadlo a počas jazdy ho námatkovo kontrolujem v späťáku.
Mám rád, keď vonku mrzne a ja musím vankúš preniesť z auta do novej izby. Izbový vankúš rýchlo natlačím do skrine. Na jeho miesto položím môj vankúš. Potom doň zaborím tvár, vankúš je ľadový. Našpúlim pery a z celej sily doň dúcham teplý vzduch. Nakoniec si na teplé miesto prikladám líce, nos alebo bradu. Počujem šuchorenie chlpov.
Na vankúš mám špeciálnu tašku. Ukradol som ju Eve. Nie je to tá priesvitná taška, ktorá chráni vankúš pred prachom, plesňami a inými mikroorganizmami. Je to klasická cestovná kaki taška do ruky. Dôležité je, že mu padne ako uliata. Neznášam, keď vankúš musím pučiť do ruksaku. Spôsobuje mi to nepríjemné pocity. Celý sa pokrkve. A keď ho vytiahnem, vyzerá ako vyrezaný nádor. Chvíľku mu trvá, kým sa ponaťahuje a uvelebí v útulnej polohe.
Vždy, keď musím zaspávať na inom vankúši, spomeniem si na môj vankúš. Premýšľam, že dobrý spánok nie je samozrejmosť. Že nie každý naň má rovnaké právo. Uvedomím si, že môj vankúš je vlastne len nepodstatnou humornou špičkou spánkového ľadovca. Ktovie, koľko ľudí práve teraz hľadá niečo, čo by sa aspoň za mak podobalo vankúšu. Postačil by podobný tvar, nech chráni pred hmyzom, ktorý by sa mohol zatúlať do ich vlasov, úst, nosa a uší. Poddajná mäkkosť by bola ojedinelým bonusom.
V detstve som mal úplne iné vankúše. Spomínam si na ich vôňu, no oveľa viac ma zajímali pierka, ktoré som z nich noc čo noc vyťahoval. Pamätám sa tiež na miniatúrne záhyby, pichľavé zobáčiky, ktorými som si ďobal do čela. Minulé vankúše spája s mojím súčasným vankúšom jedna dôležitá vec. Všetky boli odjakživa napustené slinami. Prsty som si cmúľal minimálne do deviatich rokov. Možno práve to je príčina mojej nadmernej spánkovej slinatosti. Tie prsty boli iniciačným zážitkom, od ktorého sa následne odvíjalo slinové pradivo, slinové riečište, dalo by sa povedať.
Milujem pach svojich slín na mojom vankúši. Možno by bolo lepšie použiť slovo puch, ale to už odkazuje k rozkladu a mňa nezaujímajú sliny, ktoré sú na počiatku trávenia či dekompozície jedla. Vnímam ich ako stopu, ktorá vykresľuje mapy mojej telesnosti. Veď sa aj hovorí o slinových mapách načmáraných špinavou žltou, sal-iwo, z ktorej neskôr vznikla saliva.
Šaty robia človeka. V prípade môjho vankúša to platí dvojnásobne. Obliečka je akousi styčnou blanou, na ktorú sa projektujú vône. Je dôležitou membránou s hustým sitom, na ktorom sa zachytávajú molekuly slín. Zároveň je akýmsi zosilňovačom vône slín, uložených v útrobách vankúša. Môj vankúš je jadro, základ, zámotok vôní. Pravidelne dávkuje svoje omamné výpary a takýmto spôsobom naviguje moje nočné vandrovanie.
Môj vankúš je spoľahlivý archív telesných tekutín. Zbaliteľná DNA banka. Moje multiplikované ja. Sliny obsahujú deväťdesiatdeväť percent vody. Zvyšok tvoria rôzne zlúčeniny napustené hlienom a slizom. Vôňa mojich slín je niekde na pomedzí hlienových, slizových, potných a ejakulačných aróm. Nedokážem to opísať. Môj čuch je oproti sluchu príliš zakrpatený. Niekedy si predstavujem prevarené mlieko s medom, inokedy nejakú rajskú žaburinu, na ktorú celý deň praží slnko. Vôňa môjho vankúša a obliečky je odparený diamant. Drahocenný parfum zhotovený z jediného percenta.
Salivate, šestnáste storočie, šesťdesiate roky, neobvykle hojný tok slín. Keď ležím na boku, sliny mi vytekajú cez kútikovú vyvieračku. Cícerok nezastaví žiadna prekážka. Koľko asi vytečie za jednu noc? Za náprstok? Predstavte si jedno percento objemu náprstka. To je moja denná produkcia drahocenného parfumu. Zolo ma raz nechal pričuchnúť k flakónu, ktorý mi pripomenul vôňu slín, no s mojím parfumom sa nedal porovnať. Mám rád, keď sa mi sliny odtlačia na líca a krk. Ráno mám potom pocit, že voniam ako môj vankúš, sčasti ako spánok, niekedy ako noc alebo mesiac. Vtedy sa cítim sebaistejšie, o niečo menej zraniteľný.
Vôňa sa zlieva v strede krátera. Tam je najsilnejšia. Cítim, kde je jej epicentrum. Počas dňa s vankúšom udržujem očný kontakt. Keď mám všetkého po krk alebo len potrebujem prestávku, prídem k vankúšu, zaborím hlavu do epicentra a zhlboka sa nadýchnem. Potom môžem pokračovať v každodennej rutine. Neznášam, keď vankúš prehnem na polku, on sa zhúžve a ja potom nedokážem rozoznať, ktorá strana je tá oslintaná. Som z toho celý nesvoj. Ako na ihlách. Neviem, či náhodou nespím na odvrátenej strane.
To sa stáva len vo výnimočných chvíľach, keď je obliečka čerstvo po vypraní. Áno, po vypraní. Ako sa to stane? Prídem domov. Do Lučenca. Tam obliečku zbadá moja mama. Tvári sa, že sa nič nedeje. Zaútočí od chrbta vo chvíli, keď nie som doma. Jej postupy sú čoraz rafinovanejšie. Naposledy, tesne pred mojím odchodom na rezidenciu do Košíc, využila krátku chvíľu, kým som odbehol na obed s otcom. Vankúš bol zbalený v taške pri dverách. Naivne som predpokladal, že si ho nevšimne. Keď som sa vrátil, bol stále na tom istom mieste. Mamu prezradila mimika. Otvoril som tašku, vytiahol vankúš, pričuchol a ostal sklamaný. Ďalšia prehra. Predstavil som si nasledujúce bezsenné noci. Všetko na môj vrub. Nepozorný idiot. Mama vybrala vankúš, obliečku oprala v rukách, vysušila ju fénom a všetko vrátila do pôvodného stavu, tak aby som si nič nevšimol.
Eve môj vankúš neprekážal. Nie že by ma podporovala, ale rešpektovala to. Dokonca si myslím, že vôňa slín prebíjala jej alergiu na perie. Nemám to však vedecky overené. Môj vankúš nikdy nevetrám. Môj vankúš by som nikomu nepožičal, ale bol by som zvedavý, či by sa niekto odvážil. Môj vankúš mi doteraz nahrádzal štuple do uší. Ráno som hlavu strčil pod môj vankúš a vymodeloval si úzky prieduch, cez ktorý som šnorchloval zatuchnutý izbový vzduch. Mama je v tejto technike absolútna špička. Nepotrebuje žiadny vzduchový prívod, akoby dokázala dýchať inými časťami tela.
Môj vankúš starne spolu so mnou. Stráca perie. Scvrkáva sa. Mám pocit, že tempo pĺznutia prispôsobuje tempu môjho starnutia. Starneme spolu. Na mojom vankúši som nenašiel jediný vypadnutý vlas a mne padajú vlasy jedna radosť. Plešatiem ako na bežiacom páse. Môj vankúš je ku mne milosrdný. Zdá sa, akoby ma nechcel zarmútiť. Pripomínať mi bezvlasú budúcnosť. A možno sú sliny mojím nočným výživovým kondicionérom.
Hanbím sa za toto všetko? Nie! Nie, pretože môj vankúš mi pomáha prežiť noc. Zmierňuje moje úzkosti a obavy. Pomáha mi zaspať aj na cudzom mieste. Vytvára nové domovy. Bez tretieho a bez internetu. A ak aj nie, tak ma udržuje v beztiažovej nespavosti. Je predstupňom medikamentov. Mohol by som povedať, že je medikamentom na prírodnej báze. Elixírom namiešaným z môjho vlastného ja. Prameňom živej vody s liečivým cícerkom. Nie je to nič nové. Všetko tu už bolo, všetko má svoje názvy a metódy. Od olizovania psích rán cez svätú Máriu Magdalénu de Pazzi, ktorá malomocným vylizovala pľuzgiere, až po autopatiu. Po nej už môj návrh vankúšovej aromaterapie nikoho neprekvapí.
Chcel som napísať, že môj vankúš je ako domáce zvieratko. Bola by to donebavolajúca hlúposť. Môj vankúš odo mňa nikdy nič nežiadal. Kiežby som vôbec vedel, aký má postoj k mojim slinám. Na samý záver som chcel doplniť viaceré filozofické koncepcie. Môj vankúš je však protikladom filozofických koncepcií. Oslobodzuje od nich.
Môj vankúš je bezpodmienečne prítomný.
Ďakujem mu, že je.
Ďakujem ti, že si.
Povídka vznikla během rezidence v rámci programu Literární rezidence Košice.
