Ostáva nám iba kĺzanie po povrchu? Hádam nie
Integrácia Rómov, práva sexuálnych menšín, dekriminalizácia marihuany, členstvo Slovenska v Európskej únii. To sú témy, ktoré podľa prieskumu agentúry NMS Market Research najviac polarizovali slovenskú spoločnosť v januári 2023. Dnes by k nim pravdepodobne pribudli aj vojna na Ukrajine, zahranično-politická orientácia Slovenska, ale napríklad aj medvede či vlky. Pri sledovaní sociálnych sietí či večerných správ sa zdá, že v súčasnosti prakticky neexistuje téma, ktorá by nevyvolávala rozpory.
V júni 2024 spustil Úrad vlády SR kampaň s názvom „Rešpektujem iný názor“. Jej hlavným cieľom bol „spoločenský zmier“: „Mali by sme sa všetci pozrieť do zrkadla, či sme schopní povedať: rešpektujem iný názor,“ vysvetľoval cieľ kampane vedúci úradu, Juraj Gedra. Predseda Zboru poradcov predsedu vlády SR, Erik Kaliňák, na jej podporu v tlačovej správe vyhlásil, že „iný názor nie je chybou, extrémom, ktorý treba odstrániť či cenzurovať. Je to výdobytok demokracie, ktorý musíme rešpektovať. Vytratil sa z nás vzájomný rešpekt a vôľa viesť diskusiu.“ Kaliňák, ktorý je aktuálne poslancom Európskeho parlamentu, tvrdí, že Rusi by boli pre Slovensko spoľahlivejším susedom, ako je Ukrajina, a pravidelne poskytuje rozhovory dezinformačným médiám. Toto sú podľa súčasnej vládnej koalície očividne tie „iné názory“, ktoré treba mať v úcte.
Necelý rok od spustenia kampane môžeme, myslím, konštatovať, že úradu vlády sa podaril presný opak – krajina sa javí polarizovanejšia ako kedykoľvek predtým. Nebudem sa púšťať do politologických či sociologických analýz toho, kto má na aktuálnej atmosfére v slovenskej spoločnosti najväčší podiel (tldr: vládna koalícia). Namiesto toho sa pozriem na to, ako názorové nezhody ovplyvňujú naše osobné životy. Čoraz viac ľudí okolo mňa sa nedokáže rozprávať so svojimi súrodencami, rodičmi alebo niekdajšími najlepšími priateľmi, pretože majú na mnohé – nielen politické – témy odrazu rozdielny pohľad. Vzájomné neporozumenie sa im nikdy nezdalo také výrazné ako v posledných rokoch.
Túžim sa rozprávať, ale nejde to
„Dnes nemôžem rodičom povedať o tom, ako bolo na tanečnom festivale v Nemecku výborne, pretože by sa so mnou okamžite začali hádať o tom, či si myslím, že na Západe je všetko lepšie,“ posťažoval sa mi nedávno kamarát Michal (mená boli zámerne zmenené). Najmä odkedy naši politici začali pravidelne lietať do Moskvy, hejtovanie Západu sa stalo mimoriadne obľúbenou slovenskou disciplínou.
Politika nikdy nebola v rodinách ľahkou konverzačnou témou, avšak v súčasnosti sa nástražnou mínou stáva aj zdanlivo „obyčajné“ počasie. „Aha, veď teraz sneží! Aké globálne otepľovanie?“ zareagovala Michalova mama, keď jej hovoril, že tento rok pôjde na dovolenku v apríli, lebo v auguste je teplo na nevydržanie. Takmer každý ich dialóg sa vraj v poslednej dobe končí ofenzívou jednej alebo druhej strany. „Najskôr som sa snažil diskutovať, potom aspoň trpezlivo počúvať, teraz začínam byť pred každou rodinnou návštevou v strese,“ uzatvára Michal.
Priatelia, s ktorými som sa zhovárala, sa zhodujú, že náročnejšia situácia nastala po pandémii Covid-19. „Zrazu sa to skrz vakcináciu začalo dotýkať našich každodenných životov,“ hovorí Daniela. Opačné politické názory vraj mali jej rodičia už predtým, no Covid-19 všetko vyhrotil. Napriek tomu sa snažila s mamou a otcom rozprávať aj o polarizujúcich témach, diskusie o politike dokonca sama iniciovala. „Chcela som poznať ich názory a zároveň im povedať tie svoje. Avšak neviedlo to nikdy k ničomu, iba pribúdali vášne,“ spomína. Napriek tomu, že v tom čase už mala vyše 35 rokov, rodičia v nej stále videli malé dieťa, ktoré ničomu nerozumie. Jej argumenty prebíjali opakovanými pravdami z konšpiračných médií a neraz pokus o diskusiu ukončili slovami, že je naivná, všetci sú rovnakí a každému ide len o peniaze. „Nejde mi o to presvedčiť ich o ‚mojej pravde‘, ale aby si ma vypočuli ako rovnocenného partnera v diskusii a dali šancu mojim názorom,“ pokračuje Daniela. „Ale čo bolo dôležité, po každej slovnej výmene sme si vedeli v pokoji povedať, že to medzi nami nič nemení a že ide len o iný politický názor.“
To sa však uplynulý rok začalo meniť. Vojna na Ukrajine, kroky Roberta Fica a jeho vlády či pribúdajúce protesty bariéru medzi Danielou a jej rodičmi zväčšili. „Moja sestra je historička, jeden brat je vedec, druhý umelec, ja pracujem v kultúre. No naši rodičia uznávajú politických predstaviteľov a dôverujú teóriám, ktoré idú presne proti tomu, čomu sa my v našich životoch venujeme,“ smutne konštatuje. „Máme silnú túžbu sa o tom s nimi rozprávať, ale nejde to.“ Výmena názorov sa údajne nikdy nikam neposunie, iba zanecháva nepríjemnú pachuť. Hovory, ktoré sa kedysi napriek nesúhlasu končili objatím, dnes začínajú členov rodiny vzďaľovať: „Niektorí z mojich súrodencov začali k našim menej chodiť, lebo sa tam necítili dobre. Je to zvláštny pocit, že ťa rodičia celý život v niečom podporujú, v štúdiu i práci, ale nakoniec tvojmu názoru a vedomostiam nedôverujú.“
Najskôr sa snažili so súrodencami prísť na spôsob, ako celú túto situáciu riešiť, napokon sa to skončilo tak, ako vo väčšine podobných prípadov – o niektorých témach sa v rodine prestali rozprávať. Daniela pritom stále túži, aby sa rodičia niekedy spýtali, čo si myslí. Na poli kultúry, v ktorej pracuje, sa na Slovensku toho aktuálne deje veľmi veľa a mnohé kroky vedenia ministerstva kultúry zásadne ovplyvňujú aj Danielino pôsobenie. Chcela by sa o tom s rodičmi veľmi zhovárať, ale nedá sa. Bojí sa, že nepochopenie by mohlo narásť do takých obludných rozmerov, že už by nebolo cesty späť.
Aj ďalší z mojich blízkych priateľov, Peter, volí pri rodinnom obede ticho pred nekonštruktívnymi hádkami. Nepochopiteľné je pre neho to, ako môže mať jeho otec už niekoľko rokov partnerku, ktorá stojí názorovo na úplne opačnom spektre. „Neviem si predstaviť, ako môžu takíto dvaja ľudia fungovať v spoločnej domácnosti,“ hovorí Peter. Keď sa na to otca pýtal, ten mu povedal, že si zvykol na to, že niektoré témy so svojou priateľkou rozoberať skrátka nemôže. Nie je to vraj vždy jednoduché, občas predsa len nejaké tie politické poznámky doma zaznejú, avšak buď na ne nereaguje, alebo reaguje veľmi opatrne. Otcova partnerka je podľa Petra typickou predstaviteľkou skupiny ľudí, ktorých pohľad na svet manipulujú sociálne siete: „Knihy prakticky nečíta, namiesto nich hľadá informácie v známych konšpiračných médiách. Nemá veľa kamarátok okrem môjho otca, a tak jej nemá kto protirečiť a presviedčať o opaku. Otec to už dávno vzdal. Ja pre pokoj v rodine tiež.“
Bez názoru, bez hĺbky
Stovky odborníkov a odborníčok dnes radia, ako sa rozprávať s ľuďmi s „iným názorom“. Treba vraj vedieť počúvať, byť otvorený inému postoju, netreba chcieť za každú cenu človeka zmeniť, len ho vypočuť a snažiť sa pochopiť. Časté sú odporúčania nerozprávať sa o témach, ktoré nás rozdeľujú. Keď ich však všetky škrtneme, čo nám vlastne ostane? „Rozprávať sa bez politiky pre mňa znamená rozprávať sa bez názoru a bez hĺbky chápania čohokoľvek,“ hovorí Michal, keď riešime, aké témy sme s niektorými ľuďmi prestali otvárať. „Najskôr sa snažíš byť diplomatický a vstupovať do diskusie opatrne. Ale po chvíli sa to vyhrotí a aj ja sám cítim, že argumentujem nahnevanejšie. Ľahko sa hovorí, že počúvaj a nesnaž sa meniť, ale keď nemôžeš nijako reagovať, aký je to vlastne dialóg?“
Výsledkom zavedenia odporúčaných opatrení sú vo väčšine prípadov rozhovory, počas ktorých len opatrne našľapujeme po špičkách. „Rešpekt k inému názoru“ praktizujeme nie formou konštruktívnej kritickej diskusie, ale mlčaním alebo prehodením výhybky na inú tematiku. „Ostáva nám iba kĺzanie po povrchu,“ povzdychne si Michal a dodá: „Toto naozaj chceme?“ Hnevá ho to, ale zatiaľ nenašiel riešenie. Paradoxom je, že snaha vyhnúť sa konfliktom vo výsledku polarizáciu nezmierni, ale ešte viac ju prehĺbi. Príkladom toho je napríklad politická korektnosť. „Bezpečné“ pojmy a rešpektujúci jazyk síce na jednej strane zviditeľnili trhliny v našej spoločnosti, zároveň ich aj umocnili. Používanie rodovo neutrálneho jazyka je totiž pre jednu stranu prejavom rovnosti a úcty, no pre druhú obmedzením slobody.
Hádky o hodnotových témach dnes neprebiehajú iba medzi tábormi z opačných politických spektier, ale aj vo vnútri ľavicovej komunity, ktorá politickú korektnosť obhajuje ako nástroj pre budovanie inkluzívnejšej spoločnosti. Rozpadajú a polarizujú sa tak aj bubliny, ktorých hodnotovým cieľom je rovnosť pre všetkých. Nasledujú celospoločenskú tendenciu, ktorou je vyprázdňovanie názorového stredu. Podľa sociológov sa dnes prikláňame buď na jednu alebo druhú stranu. Mizne priestor pre kompromis či nuansované postoje. Pracuješ v ľavicovom časopise, ktorý sa usiluje dávať hlas autorkám a autorom z rôznych názorových spektier? Tým si u časti slovenskej ľavice stratila úctu, pretože to nie je dostatočne radikálny postoj. Pre liberálov si však stále marxistka a stalinistka. Nič medzitým.
Text sa žiada ukončiť starým dobrým klišé „zhodneme sa, že sa nezhodneme“. Dovolím si však byť radšej optimistická. Na Slovensku sa na poli kultúry posledný rok hovorí veľa o potrebe spájať sa – iba tak dokážeme vzdorovať deštrukčným krokom politických špičiek. Vznikla platforma Otvorená kultúra!, boli založené kultúrne odbory, tisícky ľudí zo stoviek kultúrnych inštitúcií sú v štrajkovej pohotovosti. Protestujeme, spisujeme otvorené listy, pripomienkujeme zákony. Spoločný nepriateľ nás donútil rozbiť ľad, po ktorom sme sa tiež neraz len opatrne kĺzali. Názorové bubliny praskajú v boji za rovnaký cieľ, protipóly sa približujú. Netvrdím, že to bude trvať večne alebo že polarizácia z prostredia slovenskej kultúry zázračne vymizla. Vôbec nie. Ale na chvíľu sme na ňu aspoň zabudli. Patetické? Nech! Rada sa s vami o tom pohádam.
This article was published as part of PERSPECTIVES – the new label for independent, constructive and multi-perspective journalism. PERSPECTIVES is co-financed by the EU and implemented by a transnational editorial network from Central-Eastern Europe under the leadership of Goethe-Institut. Find out more about PERSPECTIVES: goethe.de/perspectives_eu.
Co-funded by the European Union. Views and opinions expressed are, however, those of the author(s) only and do not necessarily reflect those of the European Union or the European Commission. Neither the European Union nor the granting authority can be held responsible.
