Antonín Zhořec: Rejpnu si do solární bouře
ROZPUSŤTE SE, PŘÁTELÉ, ROZPUSŤTE SE
Jestliže se všechno, co se zvolna mění, vysvětluje životem, pak všechno, co se mění rychle, se vysvětluje ohněm.
Antonín Zhořec v zbierke Rejpnu si do solární bouře „otvára látku ohňom“. Oheň je nositeľom náhlej premeny rodu, druhu, životnosti, skupenstva v akomsi metafyzickom zmysle. Energicky prehorieva matériou textu a v tomto procese odhaľuje a uvoľňuje jazyky vnútri jazyka a telá vnútri tela. Žiar spaľuje kontexty, konvencie, bežné väzby ľudskej telesnosti a z nej vychádzajúcej reči. Fragmenty tiel i slov pobozkané ohňom získavajú autonómiu a divokosť. Koreň slova, prípona, slabikotvorná spoluhláska, oko, ruka, zadok – už nepodlieha celku, nie je podriadený svojmu údajnému účelu, ale odovzdáva sa plne bujneniu, hybridizácií, vzbure.
Smrt v plamenech je nejméně osamělou smrtí. Je to skutečně kosmická smrt, při níž zaniká s myslitelem celý vesmír.
Lyrický subjekt sa v plameňoch neocitá náhodou. Jeho stávajúce vzbĺknutie je návratom k ohňu. Entuziasticky dáva ohňu (opätovný) súhlas k vzájomného stráveniu, oheň však zďaleka nevníma ako výhradne katarzný a produktívny živel. Horenie považuje za nevyhnutnosť i nerozvážnosť zároveň. Vie, že ho bude ukrutne baviť i bolieť. Sprievodcom na dvojznačnej ceste ohňom je lyrickému subjektu tiger. Strašidelný i vystrašený, tiger je stelesnením všetkých strhujúco nestabilných druhov na pomedzí človečenstva a zverstva, živosti a mŕtvosti, ktoré oheň privádza na svet. Lyrický subjekt a tiger sa recipročne prerastajú i trhajú na kusy, jeden do druhého nastupujú a vystupujú zo seba, sprostredkúvajú si vzájomne hĺbkový ponor do plameňov i prudké vytriezvenie nad chladnúcimi uhlíkmi.
Kam nedohlédne oko, kam nedosáhne ruka, tam se vplíží teplo.
Zhořec zvládne vykresliť ohromné vzbĺknutia s kozmickými konzekvenciami, jeho jazyk je však najpôsobivejší, keď sa vteľuje do drobunkých jazýčkov mladučkých ohníčkov. Spôsob, ktorým Zhořec používa zdrobneniny je odzbrojujúco výhražný, zmenšenie v jeho prípade nie je zjemnením ale naostrením – každý mäkčeň je ako pazúrik zadrapujúci sa do kože. Zhořec sa neobáva „nevážnosti“ hlások s háčikom, ale všetku ich šteklivosť a traskavosť využíva vo svojej prospech. Predovšetkým č, ž a ř sú v Zhořcových rukách a ústach horľavými spoluhláskami, iskričkami preskakujúcimi medzi slovami, ktoré vyniknú predovšetkým pri čítaní nahlas. Svoj efekt však majú i na papieri – rozstrapatené a naježené slová si podávajú ručičky so Zhořcovými rozčuprenými ilustráciami, ktoré sa zakrádajú textom. Vrúcne gestá maličkých končatín sú zápisom o konfrontácií s neznámym a neriadeným, o vstupe do divočiny na vlastné riziko. Správa po vynorení sa spomedzi srstnatých stromov znie jasne: Nepoučil som sa.
Tygr v kořenech
There’s a tiger in my roots.
očička mu vykousali broučci
ouška mu opadala
nožičky se ztratily v hlíně)
drápečky se vsákly do stromečku
proužky vcucnul kmen a vyplivly je větvičky
chloupečky hlavička krček tělíčko ocásek
byly
pak byly mršinka
teď jsou fuč
z větviček stromečku opadávají krvavoučké lístečečky
větřík je odvává
a tygříček –
není tam
lhal jsem
Antonín Zhořec, Rejpnu si do solární bouře
Adolescent, Praha – Jihlava, 2024
Citáty v texte pochádzajú z knihy Psychoanalýza ohně od Gastona Bachelarda (preklad Jitka Hamzová).
