Starostlivo ohmatávať cestu vpred
Charles Olson: „(Prisahám) verš pochádza z dychu.“ Walt Whitman: „Dotkni sa tejto knihy a dotkneš sa človeka.“ Frank O'Hara: „Báseň sa konečne odohráva medzi dvoma ľuďmi nie medzi stránkami.“ Robin Blaser: „Drahé bytosti, vnímam vaše ruky... naše slová boli / podobou, do ktorej sme vkročili.“ (Shipley, 2013)
S poéziou som si začal v momente, kedy som si začal uvedomovať svoj hlas. So svojim telom som vtedy udržiaval labilné prímerie, ale stĺpec vzduchu o ktorý sa hlas pokojne opieral ma radostne šteklil a jeho rezonancie v bruchu, hrudníku, hrdle a dutine úst mi boli príjemné a približovali ma stavu, kedy som bol ochotný niečo telesné stotožniť so svojim ja. Svoje prvé básne som skladal cestou do školy. Vyrážal som z domu o hodinu skôr, aby som mal čas prechádzať sa po račianskom sídlisku a nahlas si opakovať, prežúvať a prehadzovať v ústach slová, kým nenadobudli tú správnu textúru a tvar. Väčšinu som si nikdy nezapísal a nosil som ich pod jazykom, kým som neprišiel na chuť novým. K tradičnému papierovému písaniu som sa uchýlil, až keď som prestal zvládať ranné vstávanie a pohľady spolucestujúcich v hromadnej doprave, ktorým sa moje hovory so sebou samým javili podozrivé. Prenosom do textuálnej oblasti sa z môjho písania telo nevytratilo. Ďalej som písal pre svoj hlas, nezávisle od toho, komu práve patril. Podľa hlasu a jeho ozveny od sveta, ľudí, zvierat, rastlín, kameňov, vlakov, jazier, stromov a všetkého ostatného som sa hľadal, keď som sa stratil. Písal som ako som hovoril a hovoril som, aby som sa priblížil. Tebe aj iným. Aj keď je hlas zdanlivo niečo, čo telo opúšťa, „[hlas] sa od môjho tela nevzďaľuje, ale naopak, unáša ho dopredu – hlas ma naťahuje, ťahá ma za sebou, ako telo zviazané s politikou a poetikou, s prízvukmi a dialektikou, s jeho gramatikou, ako aj jeho hendikepmi.“ (LaBelle, 2014)
Súvislosť medzi textuálnym a telesným je silná v každom druhu poézie, ale v písaní trans* osôb má špecifické miesto a význam. Vo svete, ktorý stále rozpráva, píše a vládne jazykom podriadeným normám, ktoré existenciu trans* osôb buď neberú do úvahy, alebo ju vyložene túžia poprieť a vymazať, je práve poetický jazyk spôsobom ako „rozšíriť hranice vlastného ja, alebo vytvoriť samostatnú či alternatívnu entitu, prostredníctvom ktorej si autorstvo môže predstaviť, experimentovať a vyjadriť svoje ja a jeho multiplicitu.“ (Kaval, 2016) Tieto možnosti poetického jazyka sú samozrejme k dispozícií aj cis autorstvu, miera naliehavosti potreby v texte a textom formovať slobodnú podobu vlastného stelesnenia je však väčšia, ak sa jedná o emergentné formy stelesnenia, ktoré sú doposiaľ nepredstaviteľné, či neprípustné. „V tomto kontexte teda ‚poézia nie je luxus‘ - nie je to len oddychová forma hry so slovami, ktorá slúži na rozvíjanie predstavivosti smerom k apolitickým prostriedkom,“ (Lorde, 1984) ale stáva sa zásadne politickým, experimentálnym poľom, v ktorom sa trans* autorstvo snaží kvíriť, „znepokojovať“, ohýbať, alebo lámať predpísané hranice genderu a písať telá, ktoré „boli historicky nečitateľné“ (Shipley, 2013).
Čítať sa, môže byť pre trans* autorstvo rovnako zásadné, ako sa písať. Či už v poézií cudzej alebo vlastnej. Ja sám som začal svoju tranzíciu písať dávno predtým, než som o nej začal prakticky uvažovať ako o možnosti a nutnosti. Či už šlo o intuitívne písanie v mužskom rode, alebo písanie rozšírených možností tela, pozorné čítanie vlastného písania a akýsi auto-preklad mi výrazne dopomohli ujasniť si postoj voči vlastnému genderu a začať s ním aktívne transformatívne pracovať. Podobne mi i čítanie iného trans* autorstva prinieslo a prenieslo predstavy o nových možnostiach spolubytia s textom i telom. Trans* poetka Trish Salah o transrodovej skúsenosti vyslovene hovorí ako o „identite prekladovosti“ (Salah, 2016). Translation (preklad) a transition (tranzícia) koniec-koncov zdieľajú smerovanie za alebo skrz aktuálne dané parametre, určené spoločnou predponou. Vzdialenosť trans* osôb od univerzalizovanej predstavy o tele i o texte naozaj činí ich existenciu nekonečným procesom prenášania, vyjednávania a pretvárania významov na textuálnej i telesnej úrovni. Identitu trans autorstva si tak možno najlepšie predstaviť ako „abstraktnú líniu, založenú na prepojenosti a pohybe, nie medzi bodmi jednotlivých článkov, ale v kreatívnych mutáciách medzi znakmi, slovami a vetami“ (Vondeling, nedatované).
Prekladať poéziu trans* autorstva (v štandardnom literárne prevádzkovom zmysle prekladu z jedného svetového jazyka do druhého za účelom publikácie) je teda v základe samozrejmé a predznamenané povahou jej písania a čítania. Samozrejmosť však tomuto procesu nijako neuberá na kráse a komplexnosti. Ak je preklad vlastný trans* skúsenosti ako takej, je preklad textu trans* autorstva nevyspytateľne bohatým prekladaním na druhú a vyžaduje si špecifický prístup. K môjmu východisku pri preklade trans* poézie má najbližšie pojem z Manifesta Radikálnej Nežnosti „scrivendo accarezzandoci“ („písať láskajúc“) (D’emilia & Chávez, 2015), ktorý som si upravil na „tradurre accarezzandoci“ („prekladať láskajúc“). Ľubovoľný preklad si vyžaduje dotknúť sa tela textu a nechať text dotknúť sa tela vlastného – držať pozíciu zároveň znamená byť ňou držaný. Preklad trans* poézie v sebe však nesie dodatočnú výzvu a zodpovednosť stelesniť text v cieľovom jazyku tak, aby nedošlo k uzatvoreniu medzier medzi slovami a znakmi a jeho premenlivá identita prekladovosti ostala zachovaná. Podľa Trace Peterson v trans* poetike „neexistujú odpovede, len proces od okamihu k okamihu“ (Peterson, 2009) a smerovať preklad textu k takejto otvorenosti mi pomáha práve predstava láskajúceho dotyku. Láskajúci dotyk berie do úvahy textové telo trans* autorstva vo svojej neuzatvoriteľnej celistvosti a vážne i hravo zdôrazňuje predovšetkým potešenie z kontaktu a prenosu. Potešenie, ktoré nie je naivné ani ideálne, ale napriek tomu sa radikálne stavia do opozície vysvetľovaniu, obhajovaniu, či zmenšovaniu trans* existencie.
Keď začnem čítať texty Ariena Reeda, stávam sa podozrievavým a celý sa naježím. Sám neviem, či sa chcem hrať, či hrýzť. Pochybnosť a podpora sa tu pretláčali už dlhé hodiny, sú celé spotené a ruky sa im hrozivo trasú. Napätie mi lezie do končekov prstov na rukách i na nohách, napätie ma nudí a pot mi smrdí. Cítim vlhkosť tisícok očí, ktoré sa na mňa uprene dívajú. Obtierajú sa o mňa tisícky mihalníc a s tisíckami žmurknutí na mojej koži zanechávajú drobunké, bolestivé trhliny. Neochotne skáčem panáka medzi jednotlivými ukazovateľmi genderu. Moje vykročenie z kriedového obrysu neznamená nič. Moje vykročenie z kriedového obrysu znamená začiatok ďalšej hry. Skáčem stále zúrivejšie. Skáčem vo sne. Skáčem v bdení. Skáčem tak rýchlo, že zahorím jasným plameňom a vypálim sa na každú z tisícok sietnic. Kto preskočí moju vatru? Kto si o mňa popáli prsty? Kto si mnou posvieti na cestu? Čakám. Naslineným prstom obaleným vo vlastnom popole kreslím váhavé, nestále obrysy. Na každom políčku vysadím strom, na každom strome sa uhniezdi sova. V každej sove je škrekot, ktorým sa nenechám varovať pred svojim príchodom. Pod každým stromom sa zožeriem zaživa. Pod každým stromom sa moje vnútornosti roztečú dvojsečnou rozkošou. Za ušetrené kropaje si kupujem luxus smrti, ktorá ma ako jediná vymaňuje z disciplín sveta. My body's a zombie for you. S obrovskou námahou ti prezrádzam, ti odovzdávam, vykričím a vzdušným bozkom zašlem svoju poslintanú polohu a ty si ju zapisuješ zakaždým nesprávne. Som legenda o poklade v tvojej mape a ty stále len prenášaš mierku. Krvácam po vrstevnici. Krvácam brázdou a bystrinou. Krvácam hore kopcom aj bez pomoci gravitačnej anomálie. Nezaslúžim si pomník, zaslúžim si byť zachytený taký aký som, pomaly sa vsakujúci do smädnej zeme. Celý horizont zachváti sýta oranžová, ktorou sa extaticky presekáva živé striebro. Je to krásne, ale predstavoval som si to inak. Vždy si to predstavujem trochu inak.
Arien Alana Reed
Úderom polnoci
Aj v mojich snoch ľudia zízajú,
misgenderujú, a deadnameujú ma. Nie som nikdy
muž ani žena, ale trans, avšak nie dostatočne
trans. Ochabnuté hormóny, hormóny ale bez
operácií, mužské telo ale moje boky dusiace sa
v čiernej tlape puzdrovej sukne,
šev praskajúci ak by som si vôbec pomyslel
na pohyb.
Aj v mojich snoch, v ktorých môžem byť
kýmkoľvek, som stelesnená zbabelosť
hrbatá chiméra dychčiaca
a krívajúca, ťahajúca za sebou vlastné spola-amputované
nohy. Som ošklbané krídla.
Som stále
žeravý fénix. Som plamene oblizujúce
vzduch, pátrajúce po vlastnej histórií,
a hladné. Alebo možno som prach
kdesi dole. Áno, nezametený, to som ja.
Som prach
a stále krvácajúce nohy.
Sprievodca pre trans muža hľadajúceho partnera
podľa Sama Saxa
Zrodený z dvoch svetov, chodím po kopytách a pazúroch,
zastávajúci obe úlohy, ktoré môže cicavec poznať
a nie som si istý ktorá z nich žije najdôkladnejšie
v nepravideľnom tepaní mojej hrude. Vidím svet
jedným okom čo sa díva vpred a druhým bokom
kým vlasy mávajú z konárov borovíc a nočné motýle
mi vyrážajú zuby. Každý pokus ožiť
s niekým iným je útok končatín
pritláčajúcich sa na ústa, pritláčanie úst na skryté,
kým sa mlčanie nestane cudzím. Takto hlboko v neskrotnom,
pouličné lampy odhryznuté v kýpti, chodníky
majú mená ktorá sa plazia dookola, a vánok
má hlas ktorý sa neprestáva lámať. Priložím prst
k hrejivosti rozseknutej pery a ochutnám kov
ktorý môžem piť. Kuvik mi povedal aby som sa premenoval
podľa zvuku zmeny, ale moje meno
vychladlo a nemôžem si spomenúť z čoho pochádzam.
Každý týždeň, prinútim k reči vodnatý črep polnoci
a pichnem si zavíjanie predátora
pre ktoré mám takmer inštinkt. Priatelia sa scvrknú
a padajú zo stromov, ale ja som vedel že mám očakávať hlad
v každom období. Niektorí trvajú na tom že som korisť
ale korisť zacíti predátora a uteká predo mnou hneď ako ma uvidí.
Predátori ma ignorujú. Samozrejme, niekedy nie.
Možno keď dokážem vytlačiť laň zo svojho tela
mnohočlenné ulice budú nežné k mojej dualite,
a šev medzi ružovým a čiernym obzorom
nebude ničím proti mojim parohom a tesákom.
Ale som tiež vlk ktorý trhá údolie
laním hlasom, moje telo srsti a kože,
až sa údolie roztvorí do brucha kostí
a zhltne pieseň mojej krvi ako nože.
Toto je cesta do kopca kde má každý v sebe
trochu hnusu. Keď sa borovice rozsvietia ohňom, moje pazúry
rýchlo uchopia laň ktorú môj vlk obhrýza
pod mojou kožou a vytrhne ju za stehná.
Sú len paláce dychu a uzly
ktoré sa vrhajú, s obratom, medzi moju laň
a vlčie zuby. Mesiac ma tiež ničí
keď mu nedám údolie mojej tlamy.
Po tme, to takmer vyzerá že
nezápasíme. Keď narežem jeho tvár mojim jazykom
jeho biele víno sa rozleje mojou srsťou
ako jazvy. Trblietam sa jeho soľou a nenávisťou
jeho trpký pach na mojich perách. Drží ma zakaždým,
jeho ľadový úsmev sa okolo mňa krúti kým neochromiem.
On, tiež, do mňa vojsť ale odvrátil som
tvár a nechal som ho poznačiť moje druhé telo.
Medveď necháva svoj podpis na stromoch aby našiel
cestu späť k medu. Laň navždy zmrznutá
vo mne šepká odovzdaj mu svoje vnútornosti tak sa
roztiahnem na podnos pri každom vzplanutí krivého
dychu. Keď mi roztrhal hrdlo,
urobil som sa. Bol som takmer prekvapený. Cítim sa najviac
predátorsky zavesený nad ohňom. Horel
vo mne až kým sa vytratil z oblohy
jeho úsmev žmurkajúci pomedzi borovice keď sa jeho zrenice
rozšírili. Jeho nos na mojom zápästí, ochutnal
krv môjho mena. Deadnameoval ma
znovu a znovu, kým som sa nestal hrozbou
pred ktorou som mal utiecť. Ale toto vrčanie sú
tiež prosby, a stromy sú iba prsty
načahujúce sa k oblohe bielej krvavej
škvrny. Nebuď prekvapený. Zomrel som už
na začiatku tejto piesne.
Ak je Telo Metaforou
Nie všetky ženy menštruujú a nie všetci ľudia, ktorí menštruujú, sú ženy.
– Emmy Coletti
Ak je telo metaforou
obávam sa
že to moje bolo zle preložené
skloňované ústami
ktoré dospievali prežúvajúc
inú syntax. Možno
malo byť superlatívom
pre takto možno zbožňovať
niečo menej pominuteľné. Alebo
možno malo byť imperatívom
pretlačeným cez otvor revu mojej
matky.
Alebo možno som mal byť odovzdávaný
z úst do úst
vyvíjajúc sa s každou fámou
ktorá ma živý.
Chcem aby mi niekto dal bozk
ktorý si môžem odložiť
na neskôr keď ho budem potrebovať,
keď môjmu tele narastie
konjuktív
medzi ženskými a mužskými frázami, patriaci
obom, ani jednému, naraz.
Pobozkal by som ťa aby som dal čiarku za ten moment
ale neviem kde boli moje ústa.
V noci, ležím bdelý,
aj v spánku.
Dnes večer, sa mi moja čeľusť zdá
chybne vyslovená—
zabudol som si oholiť tvár
a teraz sa nemôžem prestať dotýkať úvodzoviek
zježených na mojich lícach
kým sa bodka neprehrabe mojim vnútrom ako zuby.
Čo ak sa ťa moje telo v skutočnosti snaží požiadať
aby si zo mňa neurobil hviezdičku
v texte o čomkoľvek ľudskom?
Som žena muž
ale nie som poznámka pod čiarou
ktorá si pôjde ľahnúť
potichu.
Som tehotný
pred piatimi minútami to bude, on je tehotný posledných jedenásť týždňov,
ale nemôžem opustiť svoj kontext.
Ležím tu, zvíjajúc sa medzi prikrývkami, a krvácam
priamo skrz stránku.
Viem mal by som báseň ukončiť tu, ale
mám právo byť zachránený.
Ale, kým zmrazím tento moment
som stále tehotný
trochu. A
nechcem byť v minulom čase—
nie keď môžem byť prítomný
a tiež plný budúcnosti.
Odpočítavať od desať...
V prípade rod potvrdzujúcich zákrokov 95 % zo 60 participantov "hodnotilo celkový výsledok ako priaznivý [. . . a] nikto zmenu pohlavia neľutoval."
– Podľa švédskej štúdie z roku 2009, ktorú vypracovala Annika Johansson a kol.
"Ak čokoľvek, tak štúdia [Johansson 2009] pravdepodobne podhodnocuje prínosy lekárskej a chirurgickej starostlivosti pre duševné zdravie transrodových osôb [. . . . a] naznačuje, že (zákroky poskytujú) široký a trvalý prínos."
– Dr. Joshua Safer, výkonný riaditeľ Centra pre transrodovú medicínu a chirurgiu na Mount Sinai, NBC News, 2019.
Božstvo jasnej miestnosti, skláňajúce sa nado mnou,
oblečené len v mojej v koži, som nehybný ako sarkofág
keď vtískaš skalpel do môjho dlho nenávideného tela.
Nikdy som si nebol natoľko vedomý voľne
krvácajúcej dôvery ako keď zatlačíš dnu dva strieborné prsty,
sponové kliešte vyťahujú moje prsné žľazy,
tvoja dlaň dvíhajúca naberačku mojich krvavých pomarančových plátkov.
Odhodíš túto oddelenú hrsť mňa
nežne do pripravenej plechovky.
Sestrička ti začne podávať tvoj nabrúsený
grál ale pomyslí si nie, na toto preferuje ten menší.
Moja hruď otvorená na oboch stranách, dvojičky rovnodenných polmesiacov,
dve krvavé štrbiny násilne otvorených očí,
dívam sa na teba zo srdca kým mi nezašiješ
zrak. Ach, Voodoo Bábika, bolí ťa to vôbec
zraniť ma do unikátnejšej osoby,
zatrhnúť moje trhliny v mene môjho rodu
toho krutého pána ktorého všetci túžime tak dobre poznať?
Alebo strácaš seba v mojom chaotickom návrhu,
Umelec Tela, načo to jemné potešenie keď na seba zapôsobíš,
len aby si skončil a uznal že som ťa nenadchol?
Toto je pýcha, pomyslím si, keď ma odhalíš zrkadlu
aby som sa mohol učiť milovať zachmúrenú chiméru
hrude, tieto červené štrbiny tuho zatvorených očí,
pretože byť mojim pravým ja nebol nikdy dar
ale kompromis.
Povedz mi, Pomaly Režúci Anjel, keď zanechávaš
najvľúdnejšie znamenie na mojom jedinom tele
tušíš vôbec koľko lásky k sebe samému
vo mne otváraš?
Arien Alana Reed, nominovaný na cenu Pushcart, je básnik a výtvarník. Magisterský titul z kreatívneho písania získal na National University v USA. Keď nie je pokrytý farbami a uhlíkom, nájdete ho ako dobrovoľníka v správnej rade Trans-E-Motion, organizácie na podporu transrodových osôb, ktorá pôsobí v Central Valley v Kalifornii. Jeho doposiaľ nevydané zbierky sa umiestnili vo finále básnických súťaží Kore Press, Grayson Books, Press 53 a Inlandia. Jeho poézia a výtvarné diela boli publikované v časopisoch New South, Oberon, Florida Review, Sonora Review, J Mane Gallery, Allegory Ridge a ďalších.
Poďakovanie
Báseň Úderom polnoci bola publikovaná v antológii Beyond Queer Words literárneho časopisu Beyond Words v júli 2020.
Báseň Sprievodca pre trans muža hľadajúceho partnera sa dostala do finále básnickej súťaže vydavateľstva Cider Press v roku 2021 a bola publikovaná v ich zborníku v roku 2022.
Báseň Ak je Telo Metaforou sa dostala do finále básnickej súťaže Prufer Poetry Prize vydavateľstva Pleiades Press v roku 2021 a bola publikovaná v ich zborníku v roku 2022.
Báseň Odpočítať od desať... získala čestné uznanie v súťaži o básnickú cenu Hippocrates 2020 Poetry Prize. Autor báseň predniesol na sympóziu pri príležitosti udeľovania ceny v máji 2020. Báseň bola publikovaná v zborníku v roku 2020.
Citované zdroje
D’emilia, D. & Chávez, D. (2015). TENEREZZA RADICALE MANIFESTO (I. Pomatto & F. C. Rolla, Trans.).
Kaval, L. T. (2016). ‘Open, and Always, Opening‘: Trans- Poetics as a Methodology for (Re)Articulating Gender, the Body and the Self ‘Beyond Language‘ [Dizertačná práca]. The Graduate Center, City University of New York .
Labelle, B. (2014). Lexicon of the mouth: poetics and politics of voice and the oral imaginary. Bloomsbury Academic.
Lorde, A. (1984). Poetry Is Not a Luxury. In Sister Outsider: Essays and Speeches. Crossing Press.
Peterson, T. (2009). Fuck Transcendence: A Reading of kari edwards’ Bharat jiva. In J. T. Brolaski, E. T.
Grinnel, & erica kaufman (Eds.), NO GENDER: Reflections on the Life & Work of kari edwards. Litmus Press & Belladonna Books.
Salah, T. (2016). Writing Identity’s Trans-latedness [Workshop].
Shipley, E. (2013). The Transformative and Queer Language of Poetry. In T. Tolbert & T. Peterson (Ed.),
Troubling the Line: Trans and Genderqueer Poetry and Poetics. Nightboat Books.
Vondeling , E. (nedatované). A Trans Body in Translation by Poetry [Rozpracovaný článok].
