Zápisky z domu v horiacej krajine
V publicistike, tak ako v komédii, je najdôležitejšie správne načasovanie. Tento text píšem dva týždne pred slovenskými parlamentnými voľbami, a nie som si istý, či načasovanie je práve najsprávnejšie. Je totiž veľmi pravdepodobné, že po týchto dvoch týždňoch sa situácia v krajine zásadne zmení a s ňou, prirodzene, aj podmienky nezávislých médií. Písať o nich dnes, je ako písať z domu, okolo ktorého horí. Človeka síce ešte nestravujú plamene, ale už sa začína potiť a cez okná sa dovnútra valí dym. Skúsim však načrtnúť, ako sa dnes v tomto dome žije.
Kým popíšem situáciu niektorých médií, treba sa pozrieť na postavenie samotných novinárov a novinárok. Podľa ostatného výskumu Reportérov bez hraníc sa v kategórii bezpečnosti novinárov umiestnilo Slovensko zo 180 skúmaných krajín na sedemnástom mieste. To na prvý pohľad nevyzerá vôbec zle. Bližší pohľad však už tak nádejne nevyzerá.
Pri analýze mediálneho prostredia treba mať stále na zreteli fakt, že Slovensko je krajinou, v ktorej pred piatimi rokmi zavraždili novinára – Jána Kuciaka so snúbenicou Martinou Kušnírovou. Ani päť rokov po vražde sa však v oblasti ich ochrany krajina príliš neposunula. Dvaja z troch slovenských novinárov zažili za uplynulých 12 mesiacov hrozbu alebo vyhrážku. Naznačuje to výskum, ktorý pre Investigatívne centrum Jána Kuciaka spracovala agentúra AKO. Z výsledkov online dotazníkového výskumu distribuovaného medzi slovenskými novinármi tiež vyplýva, že väčšina tých, ktorí sa vedeli vyjadriť, je presvedčená, že počet incidentov sa za uplynulých päť rokov zvýšil. Najpočetnejšie sú pritom priame verbálne útoky a najmä útoky online. Útoky, či už sú verbálne alebo písané, vyslovené priamo alebo online, zasahujú do každodennej žurnalistickej práce. S nenávistnými prejavmi sa novinárky a novinári stretávajú pri práci pravidelne. Podnecujú ich verejné útoky politikov či konkrétne témy, ktorými sa zaoberajú. Zvyčajne nie sú orientované na obsah textov a reportáží a veľmi ľahko sa dajú odlíšiť od legitímnej kritiky, pretože smerujú priamo voči osobnosti novinára alebo jeho redakcii.
Protislovenské presstitútky
Atmosféra, v ktorej sú novinárky a novinári verbálne i fyzicky ohrozovaní, je na Slovensku dlhodobo súčasťou verejného diskurzu, ku ktorému zásadnou mierou prispievajú verejní činitelia, najmä vrcholoví politici a političky. Od éry mečiarizmu, keď sa premiér vyhrážal novinárovi fyzickým útokom (a verbálne ataky boli na dennom poriadku), sa táto tradícia udržala až po súčasnosť, kedy túto dikciu prevzali viaceré politické strany, od SMERu po OĽANO. Predseda strany SMER – SSD Robert Fico nazýva novinárov a novinárky „protislovenskými presstitútkami“ a médiá, ktoré sú k nemu kritické, pravidelne označuje ako „sorošovské“. V práve prebiehajúcej kampani opakovane vyhlásil, že do viacerých súkromných médií diskutovať nepríde, naopak, on i mnohí ďalší predstavitelia strany sa často objavujú v médiách proruskej a dezinformačnej scény. Podobnú nedôveru voči nezávislým médiám šíri aj predseda strany OĽANO, bývalý premiér Igor Matovič, ktorý napríklad Denník N nazýva „straníckym plátkom Progresívneho Slovenska“.
Do tejto kategórie spadá aj hon viacerých politikov na reportérku Moniku Tódovú za jej údajný partnerský vzťah so sudkyňou Pamelou Záleskou. Novinárka je nútená konfrontovať sa s verbálnymi útokmi a zasahovaním do svojho súkromia, a zdá sa, že v súčasnosti nemáme dostatočné inštitucionálne nástroje na jej obranu.
Do tejto atmosféry, ktorá má vždy tendenciu sa po voľbách ešte vyostriť, prichádza navyše správa, že George Soros plánuje ukončiť podporu svojich ľudskoprávnych projektov v stredoeurópskom regióne. To sa môže negatívne dotknúť napríklad aj Nadácie otvorenej spoločnosti, ktorá udeľuje Novinársku cenu, prestížne ocenenie podporujúce slobodnú žurnalistiku. Absencia podobných iniciatív môže ohroziť už tak krehkú situáciu nezávislých médií v krajine.
Noviny ako občianske združenie
„Viem si predstaviť, že by som spravil poriadok s liberálnymi mimovládkami, ktoré tu naozaj zamorili celé Slovensko. To si viem predstaviť,“ odpovedal niekoľko dní pred voľbami na otázku, kde vidí svoje miesto, ak sa strana Roberta Fica dostane k moci, Ľuboš Blaha, ideológ strany Smer. A to by sa nedotýkalo len spomínaných iniciatív prispievajúcich k zdravému novinárskemu prostrediu, ale priamo by ohrozilo aj samotnú existenciu mnohých menších médií, ktoré dnes fungujú ako občianske združenia. Čo to znamená, ukážem na príklade mesačníka Kapitál, v ktorom pôsobím od jeho založenia ako šéfredaktor.
Kapitál je kultúrno-spoločenský mesačník, ktorý vznikol v roku 2017. Už od svojho založenia je jedným z kľúčových zdrojov jeho príjmov podpora od Fondu na podporu umenia (FPU). FPU je verejnoprávna inštitúcia zabezpečujúca podporu umeleckých aktivít, kultúry a kreatívneho priemyslu. Nahrádza podstatnú časť dotačného systému ministerstva kultúry a je nezávislý od ústredných orgánov štátnej správy, pričom jeho hlavným poslaním je podpora „živého“ umenia a kultúry. Hoci je FPU pre mnohé byrokratické nedostatky neraz umeleckou obcou kritizovaný, je to funkčný, nezávislý nástroj na podporu kultúrnych a vzdelávacích aktivít, kam patrí aj vydávanie rôznych časopisov. Keď sa rozprávam s kolegami zo susedných krajín, najmä s novinármi či umelkyňami z Maďarska a Poľska, zavedenie tohto inštitucionálneho nástroja nám závidia. Nie vždy si však uvedomujú, a často si to neuvedomujeme ani my sami, aká je jeho existencia krehká.
„Slovenský mimovládny sektor je dnes vo veľmi dobrej kondícii, a to napriek pandémii a vysokej inflácii. Po voľbách sa to však môže rýchlo zmeniť. Na jeho výrazné obmedzenie až devastáciu stačí upraviť zopár zákonov, čo v EÚ ani nemusí vzbudiť veľkú pozornosť. Nehovoriac o šikanovaní kontrolami a podobných praktikách“, opísal mi prípadné povolebné riziká pre mimovládny sektor riaditeľ siete kultúrnych inštitúcií Anténa Michal Klembara. Klembara má pravdu, na devastáciu nezávislého kultúrneho a mediálneho priestoru stačí zmena niekoľkých zákonov, môže sa tak stať doslova z večera do rána. A v takom prípade by ani vedúce orgány inštitúcií, akou je napríklad spomínaný Fond na podporu umenia, a jeho nový riaditeľ Róbert Špoták, nemali príliš veľa možností legislatívne zásahy ovplyvniť.
To, že situácia je taká krehká, hovorí veľa o procesoch v nezávislom kultúrnom a mediálnom prostredí, ale aj o celkovom vnímaní kultúry väčšinou populácie. Opäť použijem ako príklad mesačník Kapitál: hoci má časopis na pomery malých nezávislých médií veľa podporovateľov, ktorí ho sledujú, čítajú články na webe či chodia na podujatia, zo samotného predaja či inzercie by sa ani zďaleka neuživil. A to je prípad všetkých menších časopisov, ktoré nemajú podporu väčšej finančnej skupiny, ako to bolo napríklad pri vzniku slovenského Denníka N. Táto odkázanosť na grantové schémy a podpory rôznych mimovládnych inštitúcií vytvára pre malé médiá veľmi prekérne podmienky. Vhodným príkladom je časopis o literatúre Rozum, ktorý minulý rok dostal od Fondu na podporu umenia len minimálnu podporu a dnes sa potáca na hranici zániku. Nejde, samozrejme, len o domáce grantové schémy, mnoho médií a kultúrnych organizácií využíva viacero zahraničných podporných schém, je to však rovnako prekérny model. Nielen preto, že táto podpora je veľmi neistá, ale je taktiež terčom politického nátlaku. Stačí sa pozrieť do Maďarska, kde sú poberatelia týchto grantov vedení ako „zahraniční agenti“. A keď dnes človek sleduje vyjadrenia politikov strán ako Smer či Republika, je to model, ktorý by nás s najväčšou pravdepodobnosťou očakával tiež.
Ako však hovorí Klembara, situácia v mimovládnom sektore je pomerne stabilná. Všetci sa síce pohybujeme po tenkom ľade, stále sa však hýbeme, a snáď, aj keď pomaly, aj smerom vpred. S blížiacimi sa voľbami však stále viac počuť, ako pod nami tento ľad praská. Pevne verím, že tento text nie je prorocký, a nabudúce nebudem tieto správy posielať spod hladiny.
---
Tato esej se nachází ve 120. čísle revue Prostor „Když na slově záleží. Problémy nezávislé žurnalistiky“. Zakoupit si jej můžete zde.
***
This article was published as part of PERSPECTIVES – the new label for independent, constructive and multi-perspective journalism. PERSPECTIVES is co-financed by the EU and implemented by a transnational editorial network from Central-Eastern Europe under the leadership of Goethe-Institut. Find out more about PERSPECTIVES: goethe.de/perspectives_eu.
Co-funded by the European Union. Views and opinions expressed are, however, those of the author(s) only and do not necessarily reflect those of the European Union or the European Commission. Neither the European Union nor the granting authority can be held responsible.
